Aj keď sa v Európskej únii euroval považuje za tému v prvom rade ekonomickú, na Slovensku sa vďaka nemu dajú robiť pozorovania hodné výskumov v politológii či psychológii. Špičky slovenských strán si ešte pred zasadnutím za rokovací stôl zvyčajne odkážu všetko (a pre istotu trikrát) cez médiá. Pozorovateľ potom len žasne nad hĺbkou argumentov či krátkosťou času, za ktorý dokáže ten či onen politik zmeniť názor či protirečiť sám sebe. Nehovoriac o množstve vecí, ktoré ostanú zamlčané.
Ako verklík
Debata o kľúčových problémoch eurozóny na Slovensku tradične mešká mesiace za tým, čo sa deje v trojuholníku Berlín – Paríž – Brusel. V dlhej predohre sa stále opakovalo, že „dvojka“ už vraj nie je o Grécku, ale o eurozóne. Asi niet vládneho politika mimo SaS, ktorý si toto jasné posolstvo neosvojil a neposunul ďalej ako reťazový e-mail. Dajme tomu. Ale kto vraví, že euroval „jednotka“ bol iba o Grécku? Alebo že pomoc Írsku a Portugalsku bola len o dvoch malých krajinách na okraji eurozóny?
Navyše finančná pomoc krajinám v núdzi bola rovnako otázkou budúcnosti menovej únie aj pred voľbami v roku 2010. Napriek tomu sa názor SDKÚ zmenil. Rovnakú piruetu predvádza aj KDH, ktoré ešte pred pár rokmi urputne brojilo proti európskej ústave. Fakt, že s eurovalom 2 bude nasledovať o pár úrovní centralizovanejšia únia, už asi nie je také jednoduché si domyslieť. Sulík a jeho strana sa tiež nenechali zahanbiť a vo svojej brožúre objavili Ameriku hneď niekoľkokrát. Morálny hazard, porušovanie maastrichtských kritérií, prekrývanie dlhov ďalšími dlhmi, to všetko sa vo verejnej debate opakuje tak dlho, že v britskom či nemeckom verejnom priestore sa týmto už ani nestráca čas. Na Slovensku to vyvolalo koaličnú krízu.
Rovní v bezradnosti
Slovenskí politici opakujú staré frázy a otrepané klišé, pretože čo bude s eurozónou, netušia. Ani nemôžu, pretože o osude (nielen menovej) únie doteraz zväčša nerozhodovali. Mohli by však voličom poctivejšie vysvetliť, o čom veľkí hráči rozhodujú, a aký to bude mať význam pre Slovensko. Napríklad v oblasti navrhovaných spoločných dlhopisov eurozóny, takzvaných eurobondov. Koľko peňazí si takto bude môcť požičať Bratislava? O koľko lacnejšie budú takéto úvery pre vládu? Alebo budú kvôli problémovým štátom drahšie?
SaS tiež dôveryhodne nevysvetľuje, prečo by nás po rozpade eurozóny malo Nemecko chcieť vo svojom novom klube. Zakladá Sulík svoje poznanie nemeckej duše na vlastných skúsenostiach zo štúdií? Alebo na doterajšom obraze krajiny ako verného partnera Berlína v záležitostiach únie? Lebo po prípadnom blokovaní eurovalu dvojky nezostane z tohto obrazu ani rám.
Mikloš aj Sulík sú si teda v jednom rovní – ani jeden z nich nedokáže dôsledne argumentovať za svoju vec, pretože budúci vývoj sa jednoducho nedá presne odhadnúť. A svoje predpoklady stavajú na dohadoch, nie na konkrétnych číslach či modeloch.
Posilňujú pozície
Slovenskí politici majú šťastie, že finančné trhy ich výroky nesledujú tak pozorne ako ich kolegov z nemeckej či francúzskej vlády. Vedia, že nemusia vážiť každé slovo, len aby nevyvolali paniku na akciových a menových trhoch. S prihliadnutím na to, že slovenský parlament nemusí o novom eurovale hlasovať ešte dlhý čas, núka sa myšlienka, že téma euroval sa zneužíva na domáce politické hry.
Človek si totiž nemusí preštudovať depeše zo servera WikiLeaks, aby vedel, že spojenectvo Smeru a KDH už bolo témou dňa. A keď si SDKÚ trúfala v roku 2006
vysvetľovať spojenectvo s Mečiarom, prečo to o päť rokov neskôr neskúsiť s Ficom? Bývalému premiérovi by to pomohlo prelomiť izoláciu zo strany koaličných strán. A ako priznal poslanec KDH Muránsky, zosadenie Radičovej z kresla by si svojich priaznivcov tiež našlo.
Téma euroval sa teda stala ihriskom pre domáce zákopové vojny. To len aby bolo jasné, prečo tak málo prispieva k riešeniam európskych problémov. Napokon, aj Sulík na včerajšej tlačovke nepriamo priznal, čo viacerí tušili. Na lepšiu orientáciu, proti alebo za čo tu kto hrá, možno pomôže namiesto „euroval“ si dosadiť „Fico“.
Kto je Pavol Baboš
Autor študoval ekonómiu a politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave. Profesionálne sa zaoberá témami hospodárskych a industriálnych politík v Európskej únii a odborne publikuje. Momentálne pôsobí vo výskumnom Európskom odborovom inštitúte v Bruseli.