Politické elity nie sú schopné zodpovedne spravovať svoje krajiny. Dôkazom tejto neschopnosti sú ekonomické výsledky, s ktorými sú obyvatelia krajín Európskej únie v posledných rokoch a mesiacoch neustále konfrontovaní.
Leniví úradníci
Krajiny sa vinou politikov topia v dlhoch, ktoré neustále rastú. Uplatňovanie monetaristických a keynesiánskych receptov na riešenie problémov sa ukázalo ako absolútne neúčinné a škodlivé. Takisto zlyhali bruselskí vrcholní predstavitelia, ktorí neboli volení občanmi európskych krajín. Euroúradníci sa vôbec nenamáhali riešiť už v zárodku nedodržiavanie maastrichtských kritérií na základe uplatnenia článku 126 Lisabonskej zmluvy. Výsledkom diletantstva bruselských činovníkov je, že len tri krajiny eurozóny dodržiavajú tieto záväzné kritériá. Politické elity namiesto zabezpečenia prosperity a pokojného života občanov na základe poctivej práce a mierovej súťaže podnikov vytvorili – cez zadlžovanie budúcich generácií – svet ilúzii, ktorý sa v dôsledku nezodpovedného hospodárenia teraz rozpadáva. Navyše, vďaka eurovalom reálne bohatstvo získajú akcionári bánk, kým dlhy budú celé desaťročia splácať bežní daňovníci z krajín Európy.
Integrácia ako všeliek
Poslednom čase sme svedkami nových a nových prejavov zo strany viacerých europolitikov, ktorí sa snažia presvedčiť európsku verejnosť, že nástrojom na vyriešenie je pevnejšia integrácia krajín v podobe postupného zavádzania prvkov fiškálnej únie. Výsledkom bude postupné obmedzovanie národnej suverenity v oblasti rozpočtových nástrojov.
Začne sa to kontrolou rozpočtov, nasledovať budú spoločné dane a následne zriadenie európskeho ministerstva financií, ktoré bude
rozdeľovať vyzbierané financie podľa potrieb. To znamená, že produktívnejší budú dotovať menej výkonné regióny. Takýto scenár je vopred odsúdený na neúspech, keďže Európa je zoskupenie kultúrne a ekonomicky výrazne odlišných krajín, v ktorom by dotovanie ekonomicky menej výkonných produktívnejšími viedlo k stupňovaniu hospodárskych a sociálnych turbulencií.
Oslabenie centra
Takýto integračný prístup europolitikov treba zásadne odmietnuť, pretože povedie k ďalšiemu ekonomickému a aj morálnemu úpadku, a nie k prosperite európskych národov. Každá centralizácia pôsobiaca svojimi (nekvalifikovanými) zásahmi do vzájomnej spolupráce ekonomických subjektov znamená plytvanie vzácnymi zdrojmi.
Centralizované rozhodnutia sú opodstatnené pri vedení vojny, ale pre obdobie mierovej spolupráce sú nástrojom na obmedzovanie tvorivej iniciatívy ľudí. Východná Európa má bohaté a zároveň smutné skúsenosti s neschopnosťou riadiť ekonomiku krajiny prostredníctvom nástrojov centrálneho dirigizmu a plánovania.
Na zabezpečenie prosperity v Európe treba zvoliť celkom opačný postup. Nie centralizáciu, ale decentralizáciu. Potrebujeme nie centralizovanú Európu, ale Európu regiónov, niečo na spôsob švajčiarskych kantónov, vrátane presunu rozhodovacích právomocí z centra smerom nadol, k regiónom a obciam. Treba odstrániť bariéry brániace rozvoju tvorivých síl prostredníctvom voľného trhu. Európa nepotrebuje vládne intervencie a regulácie, ale práve naopak.
Dodržiavať pravidlá
Pre prosperitu Európy by tak zároveň s jej decentralizáciou úplne stačilo splnenie nasledujúcich podmienok. V prvom rade naplnenie zmluvy o európskom hospodárskom priestore, ktorej podstatou je zabezpečenie voľného pohybu tovarov, služieb, kapitálu a ľudí.
Ďalším predpokladom by bolo komoditné krytie eura (zlatom). Nevyhnutná je tiež reštrukturalizácia bankového sektora s oddelením investičného bankovníctva od depozitného, ktoré by malo fungovať na princípe stopercentných rezerv.
Za týchto predpokladov by sa Európa zaobišla bez fiškálnej únie, veľkých vlád a úradníkov v Bruseli.
Rudolf Požgay
Slovenská asociácia pre znalostnú spoločnosť