Pri prehlbovaní finančnej krízy naprieč Európou opäť naberá na obrátkach debata o hlbšej integrácii. Je to koniec-koncov agenda, v ktorej sú profesionálni europolitici najlepší: ak nefunguje integrácia, chce to viac integrácie. Čím rýchlejšie, tým lepšie. Mnoho európskych politikov a intelektuálov sa už dnes netají tým, že ich konečným cieľom je vytvorenie Spojených štátov európskych po vzore USA.
Aj keď neprikladáme váhu dôležitým atribútom, ktoré by mal fungujúci federálny zväzok spĺňať (jeden jazyk; jedno európske kultúrne vedomie; parlamentné strany, ktorých ideológia by spájala a reprezentovala presvedčenie obyvateľov ponad hranice krajín), je tu ešte jeden fakt, ktorý autori tohto projektu ignorujú.
USA zažívali väčšinu 20. storočia obdobie prosperity. Rodenie sa súčasnej podoby Únie však nebolo ľahké, a nezaobišlo sa ani bez krviprelievania. Rôzne predstavy o podobe Únie vyvrcholili v 60. rokoch 19. storočia do občianskej vojny. Americké južanské štáty neboli ochotné prijať protiotrokársku politiku Severu, pretože ju pokladali za ohrozenie svojho hospodárstva. Mnohé štáty Severu, naopak, nebojovali proti Juhu z ideologických dôvodov, ich motívom bolo zachovanie jednotnej Únie v predchádzajúcej podobe. V zásade teda môžeme povedať, že príčinou vojny bolo zasahovanie do kompetencií južanských štátov.
Netreba veľa fantázie, aby sme si uvedomili, že v prípade konania sa referend o hlbšej integrácii naprieč Európou by mnohé zmeny neprešli ani len v krajinách motora Únie. EÚ s tým už má svoje skúsenosti, keď v referendách v roku 2005 euroústavu odmietli Holanďania aj Francúzi. Európski politici sa však už naučili, že čo sa neschváli v referende, môže sa schváliť v Bruseli. Vytvoriť zhora naordinované Spojené štáty európske sa pri súčasnej miere integrácie a využitím strachu z rozbehu bankovej krízy jej autorom môže podariť. Otázka je, akú za to zaplatíme cenu.