Vo svojom stĺpčeku pre Financial Times píše Wolfgang Münchau, že nedostatok štrukturálnych reforiem nie je príčinou krízy eurozóny a taktiež reformy tohto typu Európu z krízy nedostanú. Proreformný konsenzus je založený na pozorovaní, že Nemecko sa reformovalo pred desiatimi rokmi a odvtedy rástlo, takže ostatní by to mali robiť rovnako ako Nemci.
Münchau uvádza tri omyly. Nemecký rast, ktorý odštartoval v polovici minulého desaťročia, je dôsledkom skrotenia miezd, s ktorými súhlasili nemecké odbory. Tie sa obávali vývozu pracovných príležitostí do východnej Európy, inak by si povedať nedali. Francúzsko a Španielsko majú iné problémy: vysokú nezamestnanosť mládeže a nechránené outsidermi na trhu práce. A po tretie: Nemecko zlepšilo svoj reálny kurz v čase, keď každý robil pravý opak. Tento prístup sa logicky nedá obhajovať ako politika pre každého.
Michael Pettis napísal pre Carnegie Europe vlastne niečo podobné. Nemecko vnútilo svojim európskym partnerom svoj obchodný prebytok silou. Európske krajiny s vyššou infláciou si môžu vybrať len medzi nezamestnanosťou a obchodným deficitom, aby sa mohli vyrovnať s nemeckými prebytkami.
Tieto deficity môžu byť financované len nemeckými pôžičkami, čo zvyšuje dlhovú záťaž a tú môžu spraviť len obchodné prebytky. Ak teda Nemecko neobráti svoj prebytok vo schodok, má Španielsko len dve možnosti: prudké stlačenie miezd po rokoch vysokej nezamestnanosti, alebo devalváciu a odchod z eurozóny. Je nebezpečnou ilúziou si nahovárať, že sa Španielsko dostane z krízy počas dvoch rokov.
Je nemecký recept pre každého? Asi ťažko. Na druhej strane, pobaltské štáty implementovali vnútornú devalváciu usporiadane a rýchlo. Prečo je to také ťažké či skôr nemožné vysvetliť na juhu Európy?
Jan Macháčekkomentátor Respektu |