Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook

Rok 1913 bol pre Ameriku revolučný. Najskôr bol prijatý zákon o dani z príjmu, ktorý zavádzal progresívne sadzby vo výške 1-7%. Tie vyzerali neškodne, no už o pár dekád neskôr, v 50. rokoch, bola top daň zvýšená až na úroveň 90%. Malý ústupok v smere väčšej „spravodlivosti“ priniesol nakoniec enormný nárast štátnej moci. Avšak skutočná premena slobodného kapitalizmu na kapitalizmus paternalistický prišiel až na Vianoce roku 1913.

23. decembra bol narýchlo schválený zákon, ktorým vznikol Federálny rezervný systém. Asi nebude náhoda, že tento zákon bol schválený v čase, keď už väčšina kongresmanov odišla na vianočné sviatky.  V histórii USA mali dvakrát centrálnu banku, no jej politika nepriniesla okrem korupcie nič pozitívne, a tak jej platnosť vždy po čase skončila. Tretí pokus však bankárom vyšiel. Boli to práve najväčšie americké banky, ktoré mali eminentný záujem na vzniku Fedu.

Poučili sa totižto z paniky z roku 1907, kedy mnoho bánk skrachovalo a pred krachom ďalších ich zachránili iba osobné garancie J.P. Morgana. Banky nechceli viac riskovať, že ich biznis model založený na úverovaní dlhodobých projektov pri krátkodobom financovaní, opäť zlyhá. V časoch paniky, keď si ľudia vyberali svoje vklady, potrebovali istotu likvidity. A tú im mal dodať Fed. Banka bánk tak bola vytvorená s jediným cieľom – pomáhať súkromným bankám v čase finančných kríz.

Netrvalo dlho a konanie Fedu pod vedením Benjamina Stronga začalo naberať silný politický podtón. Snaha podporiť domácu ekonomiku v povojnovej recesií a taktiež podpora britskej libry, aby mohla dosiahnuť predchádzajúci výmenný kurz, priniesla úrokové sadzby na umelo nízku úroveň. Nízke sadzby pomáhali zahraničnému dopytu po úveroch a väčšiemu exportu.  Spolu s technologickým pokrokom (rádio, letectvo, kinematografia) sa vytvorili predpoklady pre prudký rast akciových trhov.

Takmer na vrchole akciového trhu v roku 1929 „najvýznamnejší“ americký ekonóm Irving Fisher povedal: „zdá sa, akcie dosiahli permanentne vyššie úrovne“.  Mýlil sa podobne ako Keynes, ktorý v roku 1927 tvrdil, že „v našich časoch už nebudú žiadne krachy“. Samozrejme nasledoval najväčší burzový krach a najdlhšia ekonomická depresia v histórií. Napriek tomu však obaja páni ostávajú ideovými otcami ekonomickej teórie aplikovanej súčasnými predstaviteľmi centrálnych bánk.

Nielenže Fed vytvoril túto bublinu, ale svojou reštriktívnou politikou prispel k jej drastickému prasknutiu, čo spôsobilo bankrot 9000 bánk. Táto kríza ukázala, že Fed nielenže nesplnil svoju funkciu ochrany bánk, ale ekonomické prostredie značne zhoršil. Netrvalo dlho a na scénu sa dostala intervencionistická politika Franklina Roosvelta, ktorý zabezpečil, aby Fed prijal novú funkciu – podporu zamestnanosti. Potom, ako Fed zlyhal, bolo na čase rozšíriť jeho kompetencie.  

Prišli 60. roky, kde každá ekonomická recesia bola riešená stále novými a novými stimulmi. Blahobyt rástol a Nixonovu snahu o budovanie sociálneho štátu spolu s vietnamskou vojnou financoval Fed. A keď už ekonomika prestávala rásť, vládni ekonómovia prišli s „Phillipsovou krivkou“, na základe ktorej si mohli vybrať buď vyššiu nezamestnanosť alebo vyššiu infláciu. Samozrejme si vybrali vyššiu infláciu.

To fungovalo až do 70. rokov, kedy zrazu zistili, že majú aj vysokú nezamestnanosť aj vysokú infláciu. Ďalšia propagovaná ekonomická teória zlyhala. A s ňou ďalší cieľ Fedu – nízka nezamestnanosť. No miesto toho, aby sa politici vrátili o krok späť, zrušili v roku 1971 naviazanosť dolára na zlato. Navyše, po tom, ako Fed zlyhal druhýkrát, dostal prirodzene väčšie kompetencie – teraz na základe zákona o plnej zamestnanosti a vyrovnanom raste z roku 1978 už nemal sledovať iba nezamestnanosť, ale aj infláciu. A tú držal skutočne nízko – ceny za ostatných 35 rokov narástli „len“ o 260%.

Snaha o udržiavanie vysokej zamestnanosti a nízkej inflácie sa mohla javiť na prvý pohľad ako úspešná. Samozrejme až na fakt, že manipulácia úrokových sadzieb a neustála podpora uvoľnenej monetárnej politiky najmä za éry Greenspana vytvorili obrovské množstvo chybných investícii. Ich likvidácia, ktorá započala v roku 2007 vytvára najdlhšiu a najväčšiu ekonomickú krízu v povojnovej histórií. Asi nebude prekvapením, že Fed dostal na boj proti nej nové právomoci vrátane kvantitatívneho uvoľňovania.   

O pár dní oslávime 100 rokov Fedu. To by nám malo pripomenúť omnoho viac než to, že politika centrálnych bánk funguje na princípe pokus-omyl. Takmer každá chyba, ktorú vládna inštitúcia spraví, sa rieši iba väčším centralizmom či novou reguláciou. Tie však ničia základ toho, čo spravilo našu spoločnosť úspešnou. Pogratulujme Fedu k storočnici, no je čas ísť...

 

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.