Pred troma mesiacmi som sa na tomto mieste v komentári Bude Európa klamať o stave bánk aj tretíkrát? zamýšľal nad tým, či európski regulátori na tretí krát urobia záťažové testovanie bánk poriadne. Prvé dve totiž dopadli fraškou – niekoľko týždňov po ich ukončení boli zachraňované banky, ktoré testovaním bez problémov prešli. Záver z toto komentára bol, že keď budú vytvorené dostatočné mechanizmy na záchranu prípadných problémových bánk, tak áno, a pokiaľ nebudú, tak budú mať regulátori na čele s ECB opäť motiváciu skutočný stav viacerých bánk ututlať.
Odvtedy situácia pokročila a od decembra tu máme prvé kontúry spoločného rezolučného mechanizmu bankovej únie, ktorého úlohou je riešiť, čo s problémovými bankami. Ten by mal vyzerať nasledovne: Od roku 2015 sa desať rokov budú budovať národné rezolučné fondy, ktoré sa budú postupne mutualizovať až sa napokon zlúčia a ich celková kapacita bude 55 mld. eur. V roku 2015 bude môcť krajina s problémovými bankami mutualizovať len 10 % nákladov, v roku 2016 20 %... Navyše prístup k prostriedkom zo spoločného rezolučného mechanizmu je podmienený reštrukturalizáciou časti záväzkov banky. Tie by mali ísť v poradí – 1. podriadené dlhopisy, 2. nadriadené dlhopisy, 3. nepoistené vklady.
Z môjho pohľadu je to dobré riešenie, pretože sa opäť do európskeho bankového sektora vráti vnímanie rizika - investori si budú musieť dávať pozor dlhopisy ktorej banky kúpia a podobne aj solventnejší občania si budú musieť dať pozor, kam dajú svoje vklady presahujúce 100 tis. eur. To by mohlo prispieť k oddeleniu zdravých bánk od pliev. Práve o osud týchto pliev sa ale obávajú európsku regulátori , keďže v prípade prepadnutia banky v záťažových testoch by mohlo dôjsť k nedôvere voči dlhopisom tej ktorej banky, na ktorých môžu investori prerobiť, v tom horšom prípade dokonca k odlivu vkladov nad 100 tis. eur. Navyše objem fondov v spoločnom rezolučnom mechanizme bude mizivý, pričom v prvých rokoch bude z neho k dispozícii len zlomok. Takto si spoločný rezolučný mechanizmus zjavne regulátori nepredstavovali.
A tak motivácia urobiť záťažové testovanie poriadne ustupuje. Ešte v októbri hovorili, že zdravá banka má mať pomer najkvalitnejšieho kapitálu k rizikom váženým aktívam na úrovni 8 %, podľa v posledných dňoch medializovaných správ už ECB preferuje zníženie tejto úrovne na 6 %. Ako som očakával, nenaplnili sa ani šumy, že sa rizikom budú vážiť štátne dlhopisy. Pokiaľ teda má banka v súčasnosti vo svojich knihách za účelom držby do splatnosti portugalský či taliansky dlhopis, tak je pre regulátorov považovaný za bezrizikový.
Pokiaľ sú informácie o znížení potrebného kapitálu pre definíciu zdravej banky pravdivé, tak už po tretí krát dôjde k situácii, že záťažovým testovaním neprejde len zopár menších bánk s celkovým mankom kapitálu vo výške niekoľkých málo miliárd eur. A ozdravenie európskeho bankového sektora sa opäť odsunie na neurčito.
Európa by si tak opäť vyberala horšiu cestu. Pozrime sa na dva príklady z nedávnej histórie. V USA v roku 2009 záťažové testovanie ukázalo pri 19 najväčších bankách kapitálové manko na úrovni 75 mld. dolárov, a následná rekapitalizácia bánk pomohla rozhýbať finančný sektor, ktorý taktiež prispel k solídnemu ekonomickému rastu. Naopak, v Japonsku, kde sa problémy bankového sektora dlhodobo neriešia a banky majú vo svojich knihách množstvo nebonitných aktív, ktoré udržiavajú pri živote ďalšími pôžičkami, ekonomika takmer nerastie už viac ako dve dekády.
V súčasnosti je pritom prostredie v Európe na upratanie si v bankovom sektore výrazne odlišné od toho, aké bolo pri predošlých záťažových testoch. Dlhopisové trhy eurozóny sú totiž pokojné, a to vďaka prísľubu ECB, že bude neobmedzene nakupovať dlhopisy problémových krajín eurozóny. A nič nenaznačuje tomu, že by sa niečo malo zmeniť. Argument, že keby sme mali odhaliť skutočný stav bankového sektora, tak sa mnohé krajiny priblížia k bankrotu, teda v súčasnosti už neplatí.
Dúfam, že správy o znížení hranice definície pre zdravú banku sú len kačicou, a Európa využije súčasný stav na dlhopisových trhoch a pristúpi aspoň k pokusu o transformáciu „zombie“ časti finančného systému. Ten prežíva len vďaka podpore a garanciám a jeho udržiavanie pri živote stojí spoločnosť nemalé zdroje. Neplní pritom svoju funkciu a namiesto prospechu je pre ekonomiku drahou príťažou.