Môže znieť čudne, že to hovorí práve libertarián, ale: „Vláda mi iba veľmi zriedkavo prikazuje, čo mám robiť.“ Raz ročne ma IRS [Internal Revenue Service; federálne daňové riaditeľstvo v USA – pozn. R.U.] vyzýva zaplatiť federálnu daň z príjmu. Raz ročne ma štát Virginia vyzýva zaplatiť štátnu daň z príjmu a dať si spraviť technickú kontrolu auta. Raz ročne ma Fairfax County vyzýva zaplatiť daň z nehnutelností. Odhliadnuc od dopravných predpisov, vláda ma necháva na pokoji viac než 350 dní ročne.
Ako je to možné, vzhľadom na skutočnosť, že vláda reguluje takmer každý aspekt života Američanov a spotrebúva 40% HDP?! Vláda kontroluje trh práce, najmä pre zahraničných pracovníkov. Vláda rozhoduje, ktorý produkt si môžem kúpiť a ktorý nie. Vláda prevádzkuje mohutný dôchodkový systém, ktorému bez opustenia krajiny nemožno uniknúť. Ako je teda možné, že aj keď ma vláda tak silno kontroluje, rozkazuje mi relatívne málo?
Odpoveď je šokujúco jednoduchá: „Vláda ma kontroluje prostredníctvom kontroly mojich obchodných partnerov.“ Vláda mi priamo neprikazuje platiť DPH, ale núti každého predajcu vo Virginii aby ju vyberal ako povinnú súčasť obchodnej transakcie. Vláda mi neprikazuje, koho môžem a koho nemôžem zamestnať, ale prikazuje každému môjmu obchodnému partnerovi, koho on môže zamestnať a koho nie. Vláda ma nenúti platiť odvody, iba núti môjho zamestnávateľa, aby prispieval za mňa, lebo inak ma nemôže zamestnať.
Čím to ale je, že je vládny nátlak prevažne nepriamy? Väčšina ekonómov by nás odkázala na transakčné náklady. Rozkazovať CostCo-u [reťazec supermarketov v USA – R. U.] je predsa omnoho jednoduchšie ako rozkazovať všetkým jeho zákazníkom. Toto vysvetlenie však nepostačuje.
Vláda opomína mnohé lacné spôsoby ako priamo prinútiť jednotlivcov, aby sa podriadili. Napríklad, ak by vláda naozaj chcela na smrť bojovať s porušovateľmi zákona, mohla by platiť armádam donášačov. Každý, kto by načierno najal opatrovateľku alebo nezaplatil dane za cezhraničné nákupy cez internet by bol vo dne v noci sledovaný. (Predstavte si, koľko by na tom mohli zarobiť smetiari!) Pokiaľ by porušovatelia zákonov boli finančne zodpovedný za odmenu pre informátorov, títo by vládu nestáli ani cent.
Ak to znie pre vás príliš drakonicky, blížime sa k mojej pointe. Vláda sa spolieha na nepriame donucovanie práve preto, že to priame ľudia vnímajú ako brutálne, nespravodlivé a celkovo nesprávne. Ak by typický Američan videl políciu, ako brutálne vtrhne do domu cudzieho človeka a zatkne tam načierno zamestnanú opatrovateľku detí a jej zamestnávateľov, morálne by sa postavil na stranu cudzích ľudí, nie polície. Ak by typický Američan videl regulátorov ako cudziemu človeku zhabávajú mlieko po expiračnej dobe, morálne by stál na strane cudzieho človeka. Ak by typický Američan zistil, že jeho sused udal cudzieho človeka za neplatenie dane za internetové nákupy, odsúdil by svojho suseda, nie cudzieho človeka. Prečo? Pretože všetky spomínané príklady aktivujú morálnu intuíciu založenú na zdravom rozume, teda že ľudia majú povinnosť nechať nenásilných druhých ľudí na pokoji.
Využívanie nepriameho donucovania je prefíkanou metódou, ktorou možno utíšiť našu morálnu intuíciu. Keď vláda núti CostCo vyberať odvody, typický Američan za tým nevníma neoprávnené staranie sa do cudzích záležitostí. Prečo? Pretože CostCo je skôr vnímané ako neosobná „organizácia“ než ako osobne znejúca „skupina spolupracujúcich ľudí“. Vládna lesť teda spočíva v presmerovaní jej donucovania na dehumanizáciu aktérov, napríklad tých obchodných (a tiež cudzincov, ale na to tu nemám priestor). Následne môže vláda nútiť obchodníkov do obmedzovania jednotlivcov prostredníctvom širokej škály nenásilných možností, pričom však samotná vláda nevyzerá ako tyran či sliedič.
Pravdaže, ak by si verejnosť plne uvedomovala dôsledky prirodzenej morálky vychádzajúcej zo zdravého rozumu, vládny trik by nutne zlyhal. Verejnosť by sa pozrela na drvivú väčšinu obchodných regulácií a povedala: „Skupina ľudí využíva vlastné schopnosti a vlastné prostriedky na zarobenie peňazí. Ako to môže oprávňovať vládu k obchádzaniu jej povinnosti nechať na pokoji nenásilných ľudí?“
Áno, vlády sú známe svojim doočíbijúcim popieraním morálky založenej na zdravom rozume. Zjavným príkladom je branná povinnosť. Prirodzená morálka vraví: „Tvoje telo, tvoja voľba.“ Branná povinnosť vraví: „Tvoje telo? Ako si prišiel k tým protištátnym názorom, vojak?“ Vo väčšine prípadov však vláda uprednostňuje cestu najmenšieho odporu. Namiesto popierania povinnosti nechať nenásilných ľudí na pokoji, vláda využíva sofistický manéver: „Sme úplne voľní robiť hocijakú transakciu, ktorú vláda povolí podnikateľom s nami spraviť.“
Mnohí libertariáni to považujú za pokorujúce, ale nemali by. Pokrytectvo je poctou, ktorú platí neresť cnosti. Vládne uprednostňovanie nepriameho prinucovania je poctou, ktorú vzdáva etatizmus slobode. Libertariáni nepotrebujú ľudí presvedčiť, že donucovanie je zlé. Musíme ich však presvedčiť, že nepriame donucovanie obchodníkov je zároveň donucovaním ľudí.
Bryan Caplan je profesorom ekonómie na George Mason University a autor bestselleru The Myth of Rational Voter.
Pôvodne vyšlo na Library of Economics and Liberty
Pre INESS preložil Roman Ujbányai