Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook

Najmä pre filozofujúcich ekonómoch a ekonomizujících filozofoch je populárna téma rastu. Konkrétne toho, či musíme neustále rásť. Zvyčajne sa v podobných úvahách dopracujeme k tomu, že nemusíme: Vo vyspelých ekonomikách máme dosť, z hľadiska spokojnosti je ďalšia spotreba a s ňou spojené aktivity niekedy až silne kontraproduktívne. Všetko od určitého bodu v podstate funguje na princípe "mám sa dobre, ale štve ma, že sused by sa mohol mať lepšie". To je samozrejme len pseudodôvod pre to, aby sme neustále rástli. Je tu ale jeden dôvod veľmi praktický a veľmi reálny.

Predstavme si jednoduchú dedinskú ekonomiku, kde ľudia zistia, že viac zemiakov, stoličiek, piva a uhoriek už im moc neprospeje. Cenia si už viac toho, že sa večer zídu a zahrajú si na gajdy. Očistený o vplyv počasia a ďalšie vonkajšie vplyvy sa tak ich produkt stabilizuje a dedinčania sú spokojní - viac spotrebovávať už nechcú a nebudú. To im ale nebráni v tom, aby zlepšovali efektivitu výroby požadovaného množstva zemiakov, stoličiek ... Ich šikovnosť a zlepšováky potom vedú k tomu, že väčší podiel produktu je vyrobený nástrojmi a strojmi. Tie nahradia časť dedinčanov, ktorí tak nemajú prácu.

Príjmy z vlastníctva oných strojov a know-how spôsobujú koncentráciu bohatstva u tých, ktorí sú v "odvetviach" s najväčším potenciálom pre využitie kapitálu a šikovnosti. K tým, čo stratia prácu, nejdú. Inak povedané, došlo k nahradeniu práce strojmi a lepšími technológiami. Dopyt sa ale nezdvihol (neodstránil lepšiu ponukovú stranu ekonomiky) a časť dedinčanov nemá prácu, príjmy a chleba. Technologický pokrok a zvyšovanie kapitálovej intenzity bez dostatočného zvyšovania dopytu tak paradoxne predstavuje podrezávanie "ekonomickej vetvy". Riešením je buď pokrok a investície zakázať, alebo vymyslieť nejakú spotrebu, ktorá by dala prácu tým vytlačeným z výroby. Alebo dať priestor oniománii. Každopádne sme v situácii, kedy nás naša snaha o uľahčenie a zefektívnenie práce núti k tomu, aby sme si jej plody "užili" neustále sa zvyšujúcim rastom.

Nasledujúci obrázok od OECD ukazuje, čo bolo ťahúňom rastu HDP na hlavu medzi rokmi 2000 - 2011. Teda buď zvyšovanie množstva práce, kapitálu, ľudského kapitálu, alebo produktivity faktorov.

Obrázok by sme zvyčajne interpretovali tak, že napríklad na Islande bol priemerný rast vo výške necelých 2% zaistený hlavne investíciami do ľudského kapitálu a kapitálu reálneho. V kontexte vyššie uvedeného je ale namieste uvažovať o tom, že tieto investície vyvolávali tlak na to, aby sa našla iná práca pre nimi "vytlačených" ľudí.

Tradičná ekonómia samozrejme v týchto dimenziách neuvažuje. Hovorila by naopak o tom, že ľudia boli investíciami uvoľnení na to, aby uspokojovali ešte nesaturovanú ľudskú spotrebu. V prostredí všeobecnej presaturácie ale už, obávam sa, táto čiernobiela logika prestáva platiť. Inak povedané, musíme (nie "môžeme") rast z veľkej časti preto, že za rok už budeme dnešný objem tovarov a služieb schopní vyrobiť s menej ľuďmi. To, že sa onen nutný dodatočný dopyt darí nachádzať už len dlhovým "vysávaním" posledných dopytových kútov vo svetovej ekonomike, je dokonca až diskusia druhého rádu (aj keď nemenej dôležitá).

 

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.