Biela Európa a čierna Afrika (komentár dňa)

Cestovatelia po afrických krajinách sú často veľmi prekvapení faktom, že beduíni v 40-stupňových horúčavách nosia čierne oblečenie. V škole sme sa totižto učili, že čierna farba absorbuje viac tepla ako iné farby, čo vlastne spôsobuje prehrievanie organizmu. Sú skutočne obyvatelia Sahary natoľko hlúpi, že nosia niečo, čo im škodí?

Odpoveď je jednoduchá. Tak ako polárne medvede nie sú čierne ale biele, tak aj beduíni nosia ideálny odev. Za optimálnych laboratórnych podmienok samozrejme platí, že čierna farba absorbuje najviac tepla, ale tieto optimálne podmienky sú bezveterné. Práve vietor sa stáva v realite rozhodujúcim faktorom. Vedci zistili, že pokiaľ je čierne oblečenie voľné, vietor odnáša viac tepla ako pri akejkoľvek inej farbe. Naopak, pri bielej farbe je vo veternom prostredí únik tepla najmenší. Prírodný výber zabezpečuje optimálny možný variant.

A takýto prírodný výber sa aplikoval aj na ľudskú populáciu. A to nielen na genofond ale aj myšlienkový fond, ktorý zahŕňa veľké množstvo znalostí našich predkov vo forme zvykov a ľudových múdrostí. Čo sa týka ekonomickej oblasti, sotva tam nájdeme významnejšiu múdrosť ako „vystríhaj sa dlhu“.

A tak ako sme sa na hodine fyziky učili, že na slnku je optimálne nosiť biele veci, podobne sme sa na hodinách ekonómie učili, ako úver dokáže vytvárať väčší ekonomický progres. A tak ako fyzici po komplikovaných pokusoch objavili tisícročnú múdrosť beduínov, tak pravdepodobne aj moderní ekonómovia po mnohých omyloch objavia tisícročnú múdrosť ekonomických konzervatívcov. Škoda len, že ekonómovia propagujúci život na dlh majú väčšiu životnosť ako fyzici, ktorí sa na púšť vyberú v bielom oblečení.

Život na dlh funguje totižto iba dovtedy, kým existuje niekto ďalší, kto sa môže zadlžovať - kto môže ešte chvíľu ťahať ekonomický rast. A zdá sa, že stále existujú také krajiny. Možno nás prekvapuje vstup Lotyšska do eurozóny, a to aj napriek tomu, čo prednedávnom povedal už aj nositeľ ceny za ekonómiu Phelps: „Stále sa učíme z európskeho experimentu a toho, do akej miery bude úspešný. Neviem si prestaviť, že to niekto môže myslieť vážne a vstúpiť do eurozóny práve teraz!“

Rozhodne to nebol lotyšský ľud, ktorý chcel euro – veľká väčšina Lotyšov je proti vstupu do eurozóny. A keďže vôľa ľudu nie je pre európskych politikov dôležitá, eurozóna sa slávnostne rozrastá o nového člena. Môže sa zdať paradoxom, že eurozóna chce pri súčasných existenciálnych problémoch rozširovať svoje pôsobenie aj na ďalšie krajiny. Ale nie je na tom nič prekvapujúce – východoeurópske krajiny zatiaľ ešte stále ostávajú jedny z najmenej zadlžených krajín na svete, berúc do úvahy dlhy vlády, domácností či bánk.

Potenciál tvorby nového dlhu vo východnej Európe je obrovský. To je presne to, čo eurozóna potrebuje – rozširovať svoj dlhový neokolonializmus. Za posledné roky začali krajiny ako Poľsko, Slovensko či Maďarsko vykazovať brutálny nárast dlhu domácností. Štatistiky hovoria o tom, že pomer tohto dlhu vzhľadom k majetku obyvateľstva je na kritických úrovniach. Zadlžovanie sa preto musí posunúť viac na východ.

Avšak svet je guľatý. Účelové zdôvodnenia nezdôvodniteľných teórií majú vždy iba obmedzenú platnosť. Island je krajina, ktorá si týmto všetkým prešla a dlhu dokázala povedať „nie“. Vstala z popola a teraz teší veľkému rastu. Prívrženci vstupu do eurozóny, ak sa ich na tomto ostrove pár nájde, sú považovaní prinajlepšom na vtipkárov.