Dnes budem optimistický. A to ohľadom vývoja v eurozóne. Posledný týždeň bol poznačený viacerými slabými číslami z Nemecka (priemyselné objednávky -5,7 % m/m, priemyselná výroba -4,0 % m/m, exporty -5,8 % m/m) a varovaním MMF, ktorý odhaduje šancu na recesiu v eurozóne v dohľadnej dobe na 40 %. Recesiu, ktorá je definovaná ako dva mezikvartálne poklesy HDP po sebe, síce vylúčiť nemožno (najmä v Nemecku, ktorého HDP kleslo už v druhom kvartáli), situácia však nie je podľa mňa až taká zlá, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Najprv v krátkosti k Nemeckým číslam – priemyselné objednávky rástli v júni o 4,9 %, exporty zase o 4,8 %, v týchto prípadoch boli slabé augustové čísla vo veľkej miere spôsobené vysokou bázou z predošlého mesiaca. Jediným veľmi zlým číslom teda bola priemyselná výroba. A na základe jedného silného prepadu ešte dôsledky vyvodzovať nemožno. Pokojne to mohlo byť spôsobené nejakým jednorazovým faktorom (napr. posunutím celozávodných prázdnin na neskorší termín, o ktorých hovoria niektorí nemeckí analytici), ktorý sezónna úprava ešte viac zosilnila. V takom prípade bude tento prepad vykompenzovaný rastom v budúcom mesiaci.
Prejdime ale k dlhodobejšiemu vývoju. V samotnej eurozóne sa v posledných mesiacoch neudialo nič výnimočné, čo by malo mať negatívny dopad na vývoj ekonomiky – práve naopak konsolidácia verejných financií je už slabšia, miera nezamestnanosti pomaly klesá a k väčším stimulom sa odhodlala aj ECB. Impulz pre spomalenie teda zjavne prišiel zvonku. Keďže ekonomikám USA a Británie sa darí, tak ako kandidát sa natískajú vzájomné sankcie medzi krajinami EÚ a Ruskom.
Pre dlhodobejší ekonomický dopad určitej udalosti sa musí spustiť špirála, ktorá zasahuje celú súkromnú sféru v ekonomike. T.j., pokiaľ je šok na strane podnikového sektora (napr. strata trhov, problém s prístupom k úverom...), tak sa musí preniesť aj na domácnosti, ktorí začnú menej míňať. Väčšinou sa to deje skrz prepúšťanie. Nižší dopyt domácností následne ešte viac posiela nadol sentiment v podnikovej sfére a opäť rastie tlak na ďalšie prepúšťanie... a špirála je na svete. Podobne je to v prípade šoku na strane spotreby domácností (napr. zmena preferencií, epidémie, vojny...), ktoré sa musia preniesť na podnikovú sféru, aby bol dopad na ekonomiku dlhodobejší.
V súčasnosti tu máme externý šok, ktorý negatívne dolieha na podnikovú sféru. To je vidno tak na tvrdých dátach (priemyselná výroba, objednávky...), ako aj na mäkkých dátach (indexy sentimentu v podnikovej sfére – PMI, IFO...). Ale ani tvrdé a ani mäkké dáta zatiaľ nenaznačujú, že by sa tento šok zatiaľ v citeľnejšie miere preniesol na domácnosti. Nižšie sú grafy vývoja spotrebiteľskej dôvery a maloobchodných tržieb (medziročná zmena) v eurozóne. Spotrebiteľská dôvera mierne klesla, stále je však na jednej z najvyšších úrovní v posledných rokoch. Medziročný rast maloobchodných tržieb je dokonca najvyšší od roku 2007.
A pokiaľ to tak ostane, tak bude vplyv sankcií jednorazový (teda pokiaľ sa sankcie nebudú kontinuálne pritvrdzovať). Keď sa podniková sféra prispôsobí strate určitých trhov (ktoré ani neznamenali výraznejšie percento exportov eurozóny), tak ju už nebude mať kto ťahať nadol, pretože ju spotrebitelia podržia. Pri predošlých recesiách (roky 2009 a 2012/2013) tomu tak nebolo. Stačí sa pozrieť na grafy vyššie, kde boli vtedy maloobchodné tržby a spotrebiteľská dôvera.
Nikde netvrdím, že eurozóna je na tom dobre. Nie je, a to z viacerých dôvodov, o ktorých som už niekoľkokrát písal (podkapitalizované banky, nemožnosť periférie zvýšiť si konkurencieschopnosť slabším kurzom...). Ukazuje to aj porovnanie s USA a Britániou, ktorých ekonomiky v súčasnosti prudko rastú, pričom ekonomickému vývoju v eurozóne viac svedčí slovo stagnácia. Čo som chcel povedať týmto komentárom je, že na tom eurozóna nie je tak zle ako v roku 2012 a ani zďaleka tak zle ako v roku 2009, hoci to niektoré ukazovatele môžu naznačovať.