Pri opakujúcich sa krízach by mu momentálnu úľavu mohla priniesť pohárik niečoho tvrdého, jeho celkovú snahu o vyslobodenie sa zo závislosti by ale každý podobný krok podkopával. Čína sa podobným spôsobom snažia vymaniť zo závislosti na investíciách do všetkého možného. Tiež sa teda snaží o posun od "tvrdého" (investícií, ocele, betónu, atď.) k "mäkkému" (spotrebe, službám).
Nasledujúce dva grafy ukazujú, že cez všetky excesy na akciovom trhu a balansovanie na hrane sa Číne v princípe darí. Inak povedané, Čína nám celkom pekne mäkne. Prvý obrázok totiž jasne ukazuje, ako po roku 2012 prudko klesá podiel priemyslu na HDP a naopak prudko rastie podiel služieb:
Prvý graf tiež prirodzene rozpráva podstatnú časť príbehu komoditných trhov súčasnosti a ekonomík typu Brazílie. Na oboje dolieha dvojaký tlak - pokles tempa rastu čínskej ekonomiky a zároveň jej posun k službám, ktoré toľko "tvrdých" vstupov nepotrebujú.
Druhý graf sa venuje čínskej spotrebe a miere úspor. Ako bolo naznačené, Čína sa potrebuje postaviť na vlastné spotrebné nohy. Môžeme to vnímať aj tak, že si musí začať užívať spotrebné plody svojej predchádzajúcej práce, respektíve investícií. Ak by sa tak nestalo, ona práca by vyšla navnivoč. Môže to znieť paradoxne, ale len vyšší konzum zabráni tomu, aby sa Čína posunula za hranu nádeje na mäkké pristátie.
Na začiatku osemdesiatych rokov sa podiel čínskej spotreby na HDP pohyboval medzi 50 - 55 percentami. Postupne ale klesal a v roku 2010 dosiahol cca 37 percent. Zrkadlovo s tým sa vyvíjali úspory - tie naopak okolo roku 2010 dosiahli maximá. Potom nastal potrebný obrat, úspory sa vydali smerom dole a spotreba hore. Smer je teda bezpochyby dobrý. Je tu otázka rýchlosti - toho, či stačí na zabránenie tvrdšiemu pristátiu.
Podiel spotreby na produkte v USA sa blíži k 70 percentám, teda takmer dvojnásobok súčasného čínskeho štandardu. Spojené štáty sú ale spotrebnou veľmocou, v globálnej ekonomike fungujú dokonca ako "spotrebiteľ poslednej inštancie". Ak to nevedie k vzniku významných vonkajších nerovnováh (ako pred rokom 2008), je "spoľahlivý" domáci dopyt jednoznačne pozitívny jav. Niekedy sa hovorí o potravinovej, či energetickej sebestačnosti, ale z hľadiska makroekonomického vývoja je minimálne rovnako dôležitá spotrebná sebestačnosť. Že to vyžaduje trávenie víkendov v supermarketoch je už iná úroveň diskusie.
Čína úspešne mäkne a to je dobre. Takýto vývoj by mal znamenať zníženie jej vnútorných nerovnováh aj tých globálnych. V neposlednom rade sa toto mäknutie premieta do nižších cien komodít a tento vývoj je vo svojej podstate pozitívnym výberovým šokom pre všetky krajiny, ktoré sú na nákupe/dovoze komodít nejakým spôsobom závislé. Jedno veľké "ALE" tú však nájdeme. Je to ona rýchlosť mäknutia.
A dôležité je mať na pamäti aj nasledovné: Mäknutia so sebou takmer nevyhnutne prinesú pomalší celkový rast. Inak povedané, dobrý scenár spájajúci sa s rýchlejším tempom rastu čínskej ekonomiky neexistuje. Je tu len možnosť dobrého poklesu tempa rastu (mäknutie), či zlého poklesu - snaha o žmýkanie stimulačných investícií za únosnou hranicou a následný kolaps.
Komentár bol zverejnený na webe patria.cz