V júli 1942 bola Hitlerom autorizovaná operácia Edelweiss (plesnivec alpský). Cieľom nebolo len vztýčiť ríšsku zástavu na najvyššom európskom štíte, Elbruse, ale dostať pod kontrolu kritický Kaukaz. Na východnej strane Kaukazu, v Azerbajdžane, ležia obrovské zásoby ropy a zemného plynu. V roku 1900 Baku produkovalo až 50 percent svetovej ropy. Nie je náhoda, že práve Azerbajdžan sa snažila dobyť najprv osmanská a neskôr fašistická armáda. Energie, ktoré nedokázali pre seba získať ani jedny, sú pre Európu prioritou aj v súčasnosti.
Mnohí historici si myslia, že Hitler napadol Sovietsky zväz najmä kvôli Baku. Práve preto bol Stalingrad ako brána ku Kaukazu a logistické centrum prepravy ropy pre Sovietov kľúčový. A boli ochotní zaň položiť viac ako milión ľudských životov. Až 80 percent paliva v sovietskych vojenských prostriedkoch bolo dodávaných z Kaspického mora. Ak by padlo Baku, ZSSR by nevydržalo ani mesiac. Nakoniec však veľká bitka o ropu položila fašistické Nemecko na kolená.
Momentálne sa Európa snaží dostať k zemnému plynu z tejto oblasti Transanatolským plynovodom, ktorý by prúdil cez Gruzínsko a Turecko. Je kľúčový pre všetky zúčastnené krajiny, ktoré sa chcú zbaviť závislosti na ruskom plyne. Preferencia tohto plynovodu ale stavia Rusko do komplikovanej situácie.
Rusko vyhlásilo, že po skončení súčasnej dohody s Ukrajinou, plánuje od roku 2019 zastaviť dodávku plynu cez plynovod Družba. Ukrajina, aj po tom, ako od nového roka zvýšila tarify za tranzit plynu, sa pre Rusko javí ako nestabilný partner. Družba má však kapacitu obrovských 132 miliárd kubíkov, a nahradiť ju nebude jednoduché. Nord Stream 2 má kapacitu 55 miliárd a zabezpečí plynom iba sever a stred Európy a preto sa Rusko pokúša vybudovať aj južnú vetvu s kapacitou 63 miliárd, ktorou by dokázalo zabezpečiť svojho druhého najväčšieho európskeho odoberateľa – Taliansko.
Tu sa však dostalo do problémov. Plánovaný TurkStream, cez územie Turecka, bol po konflikte medzi oboma krajina zrušený. Alternatívna vetva, South Stream, mala viesť cez Bulharsko, no to bolo dotlačené Bruselom a Washingtonom, aby projekt zastavilo na neurčito. South Streamu nebol udelený špeciálny štatút TEN, čo znamená, že Gazprom by nemohol automaticky využívať celú kapacitu plynovodu. Tento štatút, kedy sa majiteľ nemusí deliť o potrubie, bol udelený nielen Transanatolskému plynovodu, ale aj Plynovodu Nord Stream 2. A to rozhnevalo Talianov.
Taliani zaznávajú Berlínu, že si zabezpečil prístup k ruskému plynu, no pre juh Európy chce nájsť alternatívny tranzit od Kaspického mora alebo z Blízkeho východu. Avšak Transanatolský plynovod má kapacitu len 10 miliárd kubíkov a pre Európu je sotva postačujúci. Čo je horšie, Turecko nevyzerá ako stabilná krajina a spoliehať sa na bezpečný tranzit z Blízkeho východu je riskantná politika. Avšak je to cena, ktorú si Brusel vybral za snahu diverzifikovať ruský plyn.
Poškodiť to nemusí iba Európe ale aj Rusku, ktorému nevychádzajú plány na spojenie s Čínou. Projektovaný mega plynovod Sila Sibíri sa dostáva do stále väčších problémov – Čína spomaľuje a prostriedky na jeho výstavbu sa krátia. Nehovoriac o finančných problémoch Gazpromu.
Nakoniec sa môže stať, že všetci hráči v tejto strategickej vojne o zemný plyn utrpia. Navyše rozdielny prístup k ochrane záujmov Nemecka, Talianska či Slovenska ukazuje, že Brusel hrá svoju vlastnú hru. To môže byť ďalším klincom do truhly spoločnej Európy.