Podľa Roberta Coxa je každá teória pre niekoho a pre nejaký dôvod. Susan Strange sa zasa zvykla pýtať: Cui bono? Tieto dve tvrdenia sú pre skúmanie politickej ekonómie či inej sociálnej vedy nevyhnutným prostriedkom k čo najdokonalejšiemu pochopeniu každej teórie, ideológie a fungovania systému, ktorý je na nich založený.
Komu slúži teória?
Nárast komplexnosti okolitého sveta vyžaduje čoraz väčšiu špecializáciu, a preto sú aj zákonodarní činitelia nútení oboznamovať sa s čoraz väčším počtom informácii. Navyše, rozhodnutia poslanca nie sú vždy stavané iba na jeho mandáte – prospech spoločnosti – ale jeho činy sú formované aj straníckou príslušnosťou či inými záväzkami. Napriek zreteľnej efektivite dvojkomoroveho parlamentu, kde by sa redukoval počet poslancov v prospech snemovne, kam by boli dosadení iba nepoliticky zvolení experti, končí takýto návrh v rovine teórie a ilúzie. Oporu nachádzajú poslanci v konzervativizme a zachovaní status quo. Ich správanie je však pochopiteľné. Len iracionálne správajúci sa človek by išiel proti svojim existenčným záujmom.
Ak účelom a zmyslom štátnej správy je čo najúčinnejšie zlepšovať životnú úroveň obyvateľstva, prečo je liberálny (pokrokový) prístup tak často zamietaný? Z tohto konzervatívneho postoja do určitej miery implicitne vyplýva, že liberalizmus je pre tých, čo z neho môžu profitovať (materiálne a morálne) alebo pre tých, ktorí nemajú čo stratiť. Preto liberálne zmýšľanie je typické pre krajiny majúce nadbytok tovaru alebo pre mladých ľudí. Je však nutné dodať, že každý si vyberie teóriu, ktorá mu je prospešná v danom čase. Napríklad, ak importy ohrozujú domáci trh, krajina bude proti voľnému obchodu. Rovnako mladý človek s perspektívou chce takú zmenu, ktorá mu pomôže a nebude ho obmedzovať. Takéto správanie je typické taktiež pre ekonomické subjekty. Avšak čo ak je ‚hra‘ na pravicu a ľavicu v ekonomike založenej na raste z dlhodobého hľadiska bezvýznamnou a slúži iba na mocenské a populistické účely?
Úpadok súčasnej teórie
Ekonomická teória či ideológia, ktorá je adoptovaná štátom, by mala byť tou najlepšou možnou alternatívou, prinášajúcou zlepšovanie životnej úrovne. Inými slovami, cieľom štátnej správy by malo byť zvyšovanie blaha jej obyvateľstva.
Prevládajúcou politicko-ekonomickou teóriou súčasnosti je neoliberalizmus, ktorý je založený na neoklasickej ekonómii, hlásajúcej minimálnu reguláciu zo strany štátu. Napriek tomu, západné krajiny, ktoré doposiaľ propagovali neoliberálne zmýšľanie dokonca tvrdiac, že iná alternatíva neexistuje (výrok od M. Thatcher – There Is No Alternative) sa bez ostychu postavili za krachujúci súkromný sektor. Cui bono je v tomto prípade dvojaké. Na jednej strane argumentom bolo, že alternatíva krachu by bola bolestivejšia. No otázkou je, pre koho? Borensztein & Panizza (2008) preukázali, že štátny krach je do roka a pol nasledovaný výmenou zákonodarných činiteľov. Na strane druhej boli víťazom finančné inštitúcie, ktoré doposiaľ privatizovali zisk, ale počas krízy socializovali straty. Zvolené riešenie bolo opakom, podobajúcim sa na sociálnu ekonomiku, no sociálne bolo iba pre ekonomicky vládnucu vrstvu. V tomto prípade je evidentné, že štátna správa sa nezachovala v prospech väčšiny obyvateľstva. Ako poukázal Macarntey, symptómy chorľavejúceho neoliberalizmu boli liečené aplikovaním ďalšieho neoliberalizmu.
Výhody liberálnej ekonomiky a financií
Je nesporné, že liberálna a minimálne regulovaná ekonomika povoľuje trhu rýchlejší rast ako tá sociálna založená na väčšej kontrole a regulácii. Vďaka liberalizmu je expanzia kapitálu rýchlejšia, čo následne umožňuje súkromnému sektoru použiť tento kapitál na kreatívne podnikanie. Nová technologická vlna vytvorí podmienky pre vznik nových podnikov, ktoré potom prechodom cez hospodársku súťaž napomáhajú ekonomickému rastu. Takýto trend bol evidentný aj z historického hľadiska pri každej novej technologickej vlne. Tá súčasná založená na informačných a komunikačných technológiách, však už prešla obdobím inštalácie a čoraz viac sa ukazuje, že finančne orientované riešenia sú na úkor väčšiny obyvateľstva a ich výsledkom je okrem iného aj zväčšujúca sa platová disparita.
Neoliberalizmus je Pareto optimálna teória, číže teória, podľa ktorej sa situácia zlepšuje jednej skupine bez toho, aby sa inej zhoršovala. Avšak táto teória počíta s perfektnými informáciami pre všetky zúčastnené trhové subjekty, bez úvahy časového kontextu. Konzekvenciou je aj úpadok reálnej mzdy, presun bohatstva smerom nahor a zvyšovanie bohatstva v rukách finančných inštitúcii. Výsledkom takéhoto trendu bola pravidelne ekonomická kríza. Ak finančný sektor upadá, je otázne, či naďalej vykonáva svoje hlavné funkcie.
Medzi základné úlohy finančného sektora patrí rozdeľovanie finančných prostriedkov, rozvoj obchodu, hedgingu, diverzifikácie a poolingu risku, mobilizovanie úspor, či podpora výmeny tovarov a služieb. Funkcie bánk a ich finančných úkonov sú nevyhnutné pre akýkoľvek rast. Bez dostatku majetných ľudí a rastúceho bankového sektora by sa prvá industriálna revolúcia neuskutočnila vo výraznom rozsahu a hlavne tak rýchlo. Možno by sa neuskutočnila vôbec.
Súčasná technologická vlna je založená na informačných a komunikačných technológiách. Komputerizácia a internetizácia spoločnosti dospeli do štádia dominovaného multinárodnými korporáciami či a technologickými gigantmi. Tieto giganty sú následne schopné skupovať úspešné start-upy, číže začínajúce firmy, postavené na špekulatívnej a inovatívnej myšlienke, ktoré majú potenciál uspieť. Výsledkom je vytváranie akejsi trhovej oligarchie. Za spomenutie taktiež stojí poukázanie mnohých pozorovateľov na spomalenie technologického pokroku, kde zmeny nie sú už také obrovské ako v 50tych až 80tych rokoch.
Ďalším, a pre nás dôležitejším, efektom takéhoto javu je aj to, že finančný sektor postupne stráca príležitosť vykonávať svoju základnú činnosť a hľadá špekulatívne riešenia pre tvorbu bohatstva (nové finančné produkty), s ktorými štátna regulácia stráca krok. Zároveň je úspech trhu odmeňovaný minimálnou kontrolou a finančná regulácia sa presúva do privátnych rúk. Okrem toho vyvíjajúca sa technológia, ktorú expandujúci finančný sektor agresívne podporuje, umožní týmto inštitúciám rýchlejšie procesy a tým pádom aj rýchlejší obrat. Postupom času sa chamtivosť, ktorá je z dlhodobého hľadiska nutná pre pokrok a rast, stáva nepriateľom trhu.
Prirodzenosť úpadku
Napriek kríze, finančný sektor naďalej poukazuje nekontrolovateľný rast. Podľa správy Banky pre medzinárodné zúčtovanie predstavoval trh s derivátmi v roku 2007 hodnotu $516 biliónov (nárast z $234bn v 2005), pri tom hodnota globálneho HDP (upraveného na kúpnu silu) bola iba $66bn. V súčasnosti, kým HDP vzrástlo „iba“ na $72bn, hovorili posledné predpovede o veľkosti trhu s derivátmi o 800bn – 1,2 trilióna. Neustále vytváranie finančných produktov z iných finančných produktov, zatiaľ čo hodnota reálnej ekonomiky zostáva takmer nemenná, môže mať za následok iba náhly úpadok a krízu. Životný cyklus bankového sektora najlepšie opísal Richard Grossman podľa ktorého „...bankové systémy zaznamenávajú obdobie expanzie nasledovanej prudkým rastom a dovŕšením maxima, po ktorom nasleduje rapídny pád.“ Inak povedané, životnosť bánk a nimi tvorený finančný sektor má tri fázy: skorý rast, neskorší rast a vrchol, po ktorom nasleduje kontrakcia. Na základe údajov o prudkom raste finančného sektora je evidentné, v ktorej fáze sa nachádzame.
Zdroj: Grossman R.S., (2010), Unsettled Account: The Evolution of Banking in the Industrialized World since 1800, Princeton University Press
Ak sa kapitál (t.j. finančný sektor) bude neustále zvyšovať, zatiaľ čo príjem z tohto kapitálu (t.j. HDP) bude stagnovať, je len otázkou času, kedy nastane kontrakcia. Kontrakcia je však prirodzeným javom odohrávajúcim sa periodicky posledných 250 rokov. Zjednodušene povedané je celý proces definovaný prelínaním sa trhovej ekonomiky (T) a finančnej ekonomiky (F). Pričom presun z T na F je postupný a zdĺhavý, zmena z F na T je náhla a bolestivá. Toto prelínanie je však nevyhnutné, lebo umožňuje postupné zvyšovanie životnej úrovne, bohatstva, a okrem iného aj technologického pokroku.
(štylizovaný graf rozvoja)
Pre spresnenie, po kontrakcii je trhová ekonomika charakterizovaná silným štátom, a teda sociálnou ekonomikou. Sociálna ekonomika však neznamená socializmus. Takouto populistickou kartou sa bránila Wall Street v 50. a 60. rokoch ako aj finančné inštitúcie v súčasnosti stojace pred implementáciou novej striktnej regulácie. Je to len kontrolovaný proces rozdeľovania blahobytu (od kontrakcie až po obdobie rastu bankového sektora), umožnený dobou inštalácie (obdobie od rastu finančného sektora až po vrchol). Tieto obdobia sa v ére modernity (ekonomického rastu) odohrali už štyrikrát. Momentálne sme v polovici piatej vlny.
Ak je hlavným zmyslom štátov starať sa čo najlepšie o svojich občanov, presun medzi jednotlivými ekonomikami by mal byť umožnený vymedzením si tých najadekvátnejších prostriedkov potrebných pre dané štádium rozvoja. Správa UNCTAD (Trade and Development Report, 2013) argumentuje, že ten najlepší spôsob pre resuscitáciu ekonomiky nie je fiškálna disciplína, ale trhová (spotrebná) ekonomika založená na kontrolovanej výrobe produktov pre spotrebiteľa. Do určitej miery je taktiež potrebné zaviesť politiku fordizmu, kde sa pracujúci bude opäť môcť stať konzumentom. Avšak ako táto správa tiež podotkla, pre úspech takejto stratégie je potrebná spoločná medzinárodná implementácia. Žiaľ najlepšie zámery štátov sú naďalej potláčané medzinárodnou súťažou (snaha o prilákanie/neodlákanie investorov), resp. pretekmi ku dnu (race to the bottom).
Doposiaľ bola doba inštalácie, kde prevládal finančný sektor, ukončená otvoreným konfliktom. Trauma z vojny prerušila jednak prevládajúcu kontinuitu a umožnila tak nástup doby rozmachu. Zároveň dala táto vojna do určitej miery možnosť bankovému sektoru revitalizovať sa v procese financovania industrializácie zbrojného sektoru. Toto prevažne platilo počas druhej svetovej vojny.