Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
24.09.2013, 00:11

Šialenstvo minimálnej mzdy

Obhajcovia zákonov o minimálnej mzde sa zriedkakedy pozastavia nad následkami týchto zákonov.

Politické krížové výpravy za nárast minimálnej mzdy sú späť. Obhajcovia zákonov o minimálnej mzde sa často pasujú do polohy „súcitnejších“ voči „chudobným“. Ale zriedkakedy sa pozastavia nad skutočnými následkami takýchto zákonov.

Jednou z najjednoduchších a najzákladnejších ekonomických zásad je, že ľudia majú tendenciu kúpiť viac pri nízkej cene a opačne. A predsa sa proponenti zákonov týkajúcich sa minimálnej mzdy nazdávajú, že vláda dokáže zdvihnúť cenu práce bez redukcie množstva dopytovanej práce.



Keď odhliadneme od ekonomických zákonitostí a pozrieme na tvrdé fakty, argument proti zákonom o minimálnej mzde sa stáva ešte nástojčivejším. Krajiny s legislatívou upravujúcou minimálnu mzdu majú takmer bez výnimky väčšiu nezamestnanosť ako tie bez nej.

Väčšina národov dnes má zákony o minimálnej mzde, ale nie vždy tomu tak bolo. Miera nezamestnanosti bola podstatne nižšia v miestach a čase, kedy zákony o minimálnej mzde absentovali.

Švajčiarsko je jedným z niekoľkých moderných národov bez zákona o minimálnej mzde. Časopis The Economist v roku 2003 hlásal: „Nezamestnanosť Švajčiarska sa vo februári priblížila päťročnému maximu 3.9 percenta.“ Miera nezamestnanosti vo Švajčiarsku vo februári tohto roka dosiahla 3.1 percenta. Nedávne vydanie The Economist potvrdilo švajčiarsku mieru nezamestnanosti na úrovni 2.1 percenta.

Väčšina dnešných Američanov nikdy nezažili takéto nízke miery nezamestnanosti. Avšak jestvoval čas, kedy neexistoval federálny zákon o minimálnej mzde v Spojených Štátoch. Naposledy to bolo počas Coolidge-ovej administratívy (2. august 1923-4. marec 1929, pozn. prekladateľa), keď ročná miera nezamestnanosti klesla až k úrovni 1.8 percenta. Hongkong ako britská kolónia nepoznal zákon o minimálnej mzde. V roku 1991 bola tamojšia miera nezamestnanosti pod dve percentá.

Čo sa týka „súcitnosti“ k „chudobným“, je tu predpoklad jestvovania akejsi pretrvávajúcej triedy Američanov, ktorí sú chudobní v akomsi zmysluplnom význame, a že redukcia šance nájdenia práce týmito ľuďmi je čosi súcitné.

Väčšina Američanov pod vládou-nastavenou hranicou chudoby má umývačku a/alebo sušičku, ako aj počítač. Viac ako 80 percent má klimatizáciu. Viac ako 80 percent má taktiež ako pevnú linku, tak aj mobilný telefón. Takmer všetci majú televízor a chladničku. Väčšina Američanov žijúcich pod oficiálnou hranicou chudoby tiež vlastní motorové vozidlo a má väčšiu plochu bývania ako priemerný Európan – nie ako chudobný Európan, ale  ako priemerný obyvateľ Starého kontinentu.

Prečo sú potom nazývaní „chudobnými“? Pretože vládni úradníci vytvárajú oficiálnu definíciu chudoby, a robia to preto, aby poskytli politické odôvodnenie sociálneho štátu – a, nie náhodou, odôvodnili existenciu svojich vlastnýche pracovných pozícii.

Ľudia v nižších príjmových skupinách nie sú pretrvávajúcou triedou. Väčšina pracujúcich ľudí zaradená do spodných dvadsať percent príjmu v danom čase nezotrváva v tejto kategórii. Viac z nich sa prepracuje do top dvadsať percent, než zostane v spodných dvadsiatich.

Nie je nič záhadné na fakte, že väčšina ľudí začne v nízkych pozíciách, ktoré vynášajú oveľa menej v porovnaní s nadobudnutým zárobkom po získaní istej pracovnej skúsenosti. Ale pokiaľ sa nastavia hladiny minimálnej mzdy bez zreteľa na počiatočnú produktivitu zamestnanca, mladí ľudia sa stávajú neúmerne nezamestnanými – cenovo vytesnenými zo zamestnania.

V európskych sociálnych štátoch, kde minimálne mzdy, zákonom stanovené vyplácanie rôznych zamestnaneckých dávok zamestnávateľom zamestnancovi, sú štedrejšie ako v Spojených štátoch, sledovaná miera nezamestnanosti mladých je často 20 percent a viac, aj v čase, kedy nie je recesia.

Nezamestnaní mladí ľudia takto strácajú nielen plat, ktorý by boli mohli zarobiť, ale aj rovnako dôležité pracovné skúsenosti, ktoré by im umožnili zarábať vyššie platové sadzby neskôr.

Menšiny, podobne ako mladí ľudia, môžu byť tiež cenovo vytesnení zo zamestnania. Posledný rok, v ktorom miera nezamestnanosti černochov v USA bola nižšia ako miera nezamestnanosti belochov – 1930 – bol taktiež posledným rokom, v ktorom nejestvoval žiaden federálny zákon o minimálnej mzde. Inflácia v 40-tych rokoch zodvihla platy aj nekvalifikovaným pracovníkom nad mieru minimálnej mzdy nastavenej v roku 1938. Ekonomicky to bol do neskorých 40-tych rokov ekvivalent toho, akoby zákon o minimálnej mzde nejestvoval.

V roku 1948 miera nezamestnanosti čiernych 16- a 17-ročných mužov bola 9.4 percenta. Toto bol zlomok hodnôt, ktoré dosiahla nezamestnanosť černochov aj v tých najprosperujúcejších ekonomických časoch od roku 1958, keďže minimálna mzda sa už opakovane zdvíhala, aby udržala tempo s infláciou.

To už je ale „súcit“ s „chudobnými“!

 

Thomas Sowell

Článok bol pôvodne publikovaný na Townhall.com.

Pre INESS preložil Andrej Arpáš.

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.