Slabý dolár je problém všetkých

Investori špekulujúci na oslabenie americkej meny slávia úspech -- euro zatvorili nad psychologickou hranicou 1,3 USD/EUR. Výrazne im k tomu pomohol šéf americkej centrálnej banky Alan Greenspan, keď v piatok varoval pred nerovnováhou na globálnom trhu, zhubným bujnením deficitu obchodnej bilancie USA a expanzívne orientovanou fiškálnou politikou Bieleho domu. Jeho slová trh použil alibisticky, napríklad ako ospravedlnenie pre korekciu na akciovom trhu. Účastiny zatvárali so stratou po predchádzajúcej akcelerácii prorastových nálad vyprovokovaných znovuzvolením Georgea W. Busha do prezidentského úradu. Obchodníci nenašli vôľu opustiť trend riadený obavami z klesajúcej hodnoty dolárových aktív a zo straty záujmu zahraničných investorov o americké cenné papiere.
Na druhej strane znehodnotenie dolára sa považuje za jediný liek na pasívne saldo obchodnej bilancie USA. Investície do eura alebo jenu im za obrazovkou obchodovacieho terminálu dávajú ilúziu bezpečia. Lenže ohrozenie stability dolára je chodením po veľmi tenkom ľade. Globálna ekonomika je neodškriepiteľne centralizovaná okolo Spojených štátov a ako taká kladie zodpovednosť za nerovnováhu opäť iba na plecia USA. Áno, USA sú vinné z priveľkej spotreby, ktorá za posledných desať rokov oproti ostatným industrializovaným krajinám rástla takmer dvojnásobným tempom. Nezvyšovala sa zdravo, teda rastom disponibilných prostriedkov domácností, ale rastom zadlženosti. V septembri priemerný Američan usporil iba 0,2 percenta disponibilných prostriedkov, kým začiatkom 90. rokov odkladal 35-násobne viac. Pokles úspor v USA ovplyvňuje celý svet, pretože úspory dovážajú zo zahraničia, aby dokázali financovať hospodársky rast. Kvôli tomu Washington vytvára vysoký verejný dlh, ktorý je 5,7 percenta HDP a počas nasledujúcich dvoch rokov má podľa analytikov šancu narásť až na 6,5 -- 7 percent HDP. Tu bremeno zodpovednosti prechádza na Európu, Blízky východ a najmä na východnú Áziu. Tam spotrebiteľskú dôveru poznačili transformačné procesy po 89. roku, resp. finančná kríza z konca 90. rokov. Problémy viedli k zvýšeniu investícií do americkej ekonomiky, objem kapitálu zvádzal k plytvaniu a k míňaniu. Investori umiestnili na jeden trh priveľa peňazí. Dnes túto chybu opakujú, keď stádovito útočia na aktíva v eurách. Nerovnováhu čiastočne eliminujú zahraničné centrálne banky, ktoré tvoria až tretinu čistých nákupov dlhodobých dolárových aktív. Strážcovia menovej politiky na celom svete zatiaľ znehodnocovanie dolárových aktív v rámci distribúcie investičného rizika považujú za akceptovateľné negatívum. Ak sa zmenia nálady centrálnych bánk a USA už nedokážu prilákať úspory, zadlžený Američan bude mať problém. Problém budú mať aj ostatné krajiny, pretože prídu o exportné teritórium. Riešením by mohlo byť preventívne agresívnejšie zvyšovanie sadzieb v USA nie preto, že tým stúpne úrokový diferenciál oproti euru, a teda aj atraktívnosť dolárových aktív, ale preto, že vysoké úroky prinútia Američanov šetriť. Za cenu regulovaného spomalenia hospodárskeho rastu by Spojené štáty dokázali obmedziť rast dovozu. Vyhli by sa riskantnej podpore vývozu v hre na znehodnocovanie dolára, v ktorej nedokážu konkurovať Číne, krajine s neporovnateľne lacnejšou pracovnou silou a úzkostlivým fixovaním jüanu na zelenú bankovku.