Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook

Anglický výraz pre dlhopis znie "bond". V jadre toto slovo znamená "puto" a tým presne vystihuje podstatu dlhu (nech už má formu dlhopisu, alebo formu inú). Dlh je putom medzi dvoma subjektmi, putom, ktoré vzniká ich spoločnú aktivitou a len spoločnou aktivitou môže tiež zaniknúť. Zánik tohto putá môže mať dve formy.

Prvá z nich je splatenie dlhu a spoločná aktivita tu vyzerá tak, že dlžník peniaze vracia a veriteľ ich prijíma. Čo najmä u veriteľa môže znieť ako samozrejmosť, ale na makroekonomickej úrovni to so sebou nesie jeden "detail": Poskytovanie úspor (požičiavanie) znamená prijímanie dopytu (a zamestnanosti) od druhých. Ich čerpanie späť (prijímanie splátok) znamená poskytovanie dopytu dlžníkovi. Takto podané už to ako samozrejmosť neznie ani zďaleka. Kto je dnes ochotný vzdať sa (hoci aj kvôli splátkam svojich pohľadávok) svoje dopytu a zamestnanosti?

Druhou formou zániku "puta" (niekedy skôr "pút") je potom samozrejme odpustenie dlhov. Ak by som mal vypichnúť jednu podmienku úspechu pri tomto riešení, povedal by som, že ide o sebareflexiu na oboch stranách oných pút. Ako to je so sebareflexiou na strane Grékov aj ich veriteľov máme možnosť sledovať v podstate dennodenne.

Mierne povedané, nič moc. Predsa len by som ale k tomu ešte rád poukázal na veľa vraviaci prieskum od Pew Research z roku 2013. Ukazuje jednoduchú vec: Ako vybrané európske krajiny hľadia na iné a tiež samé na seba. Najskôr všeobecnejšie zhrnutie (pozri tabuľku).

Najdôveryhodnejšia krajina je vo všetkých krajinách, v ktorých prieskum prebiehal, Nemecko (prvý stĺpec). Teda až na jednu tak trochu prekvapujúcu výnimku - Gréci sa domnievajú, že najdôveryhodnejší sú oni sami! Sú tak na tom vlastne rovnako ako Nemci - tí v tejto oblasti tiež najviac veria sami sebe.

Druhý stĺpec ukazuje najmenej dôveryhodnú krajinu, tu trpí určitou schizofréniou Poľsko (pre neho sú najviac aj najmenej dôveryhodní Nemci). Všeobecne sa ale podľa tohto stĺpca nedá veriť Grékom a Talianom. Tretí stĺpec ukazuje asi hlavne to, že pre rad Európanov ide dôveryhodnosť perfektne zlučiteľná s aroganciou - teda aspoň u Nemcov. Ďalší stĺpec ukazuje, že najmenšia arogancia už je v Európe vnímaná značne pestro, od Slovenska (podľa Čechov) až po Nemecko (hádajte podľa koho).

Graf znázorňuje dôveryhodnosť, arogantnosť a súcit krajín

Posledné dva stĺpce ukazujú najviac a najmenej súcitnú krajine. V prvej kategórii sa všetky "oslovené" krajiny v podstate úplne zhodnú - na prvé miesto radia vždy samy seba. V poslednej kategórii je tiež pomerne jasno: Najhoršie na tom je Nemecko, len pre samotných Nemcov sú najmenej súcitní Briti a aj Francúzi dali v tomto ohľade prednosť Britom.

A teraz sa pozrime, či nám uvedené informácie môžu niečo povedať o onej sebareflexii. U Grécka je situácia úplne jasná: Čo je dobré, tam Grécko hrá prím. Čo je zlé, tam dominujú Nemci. No a u Nemcov platí niečo podobné - čo je dobré, to je nemecké. Len u tých zlých nie sú Nemci posadnutí jednou krajinou a snažia sa dať každému niečo. Na základe tohto veľmi zjednodušeného pohľadu by sa teda zdalo, že grécka kríza nám tu (asi náhodou) postavila proti sebe dve krajiny, ktoré majú so sebareflexiou určitý problém.

Možno, že v Grécku aj Nemecku po roku 2013 už nejaká vlna sebareflexie prebehla a teraz by výsledky prieskumu vyzerali inak. Kto ale čítal knihu Mandolína kapitána Corelliho, dozvedel sa v tejto sonde o gréckej duši okrem iného aj to, že vyhýbanie sa daniu bolo považované za akýsi národný šport už dlho pred druhou svetovou vojnou.

O nemeckej sebareflexii zase vypovedá napríklad to, ako málo z nemeckých úst zaznieva, že odpustenie dlhov nemusí nutne viesť k toľkokrát spomínanému morálnemu hazardu, ale môže nakoniec všetkým pomôcť.

Asi najväčší paradox by som v opísanej situácii videl v tom, že keby si Gréci skutočne tak moc verili, už dávno by mali späť drachmu a ich ekonomika už by mala najhoršie za sebou. Lenže oni sa "svojej" meny podľa všetkého boja a s ohľadom na ekonomickú históriu nie je divu.

Ohľadom vývoja v celej eurozóne sa po vývoji v posledných týždňoch ešte viac držím svojho názoru, že kým sa nebude odpúšťať, v jadre sa nič nezmení. Dnes by som to mohol rozšíriť na tézu, že kým nepríde masívna sebareflexia, na putách medzi jadrom a perifériou sa nič moc nezmení. Príde?

Komentár bol zverejnený na webe patria.cz

Denný prehľad správ emailom

Dostávajte každý deň nové informácie zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.