Sledujte nás na Instagrame

@hospodarske_novinyFacebook
17.07.2013, 00:05

Francúzsko má problém. Elitu v čele krajiny

Francúzska elita stratila spojenie s realitou. Riešenie krízy nie je prioritou vládcov krajiny.

Nicolas Sarkozy a Francois Hollande. Snímka: Reuters
Zdroj: Reuters
Vypuknuvšia kríza a z nej vyplývajúca stagnácia a konzervovanie problémov dokáže racionálne zmýšľajúce bytosti vytočiť do nepríčetnosti. A najviac nie preto, že nejaká kríza vznikla (chyby sa dejú), ale preto, že väčšia energia sa vkladá do udržania súčasného stavu a tých „správnych“ ľudí pri moci. Občas sa zdá, že ako by ani neboli veľký záujem riešiť krízu, stačí si upevniť moc. Niekedy sa to spája s pocitom, že ľudia pri kormidle ani veľmi nevedia, čo sa v skutočnosti deje, podstatné je, aby sa správali reprezentatívne a hovorili to, čo chcú ostatní počuť (voliči, Brusel, sponzori...). Bohužiaľ, tento stav je často realitou (a nie len pocitom) a ilustrujeme si ho na príklade Francúzska, ktoré je v eurozóne hlavnou protiváhou racionálnejšie sa správajúceho Nemecka.

Britský Guardian robil prednedávnom rozhovor s autorom knihy „Francúzsko má talent“, volá sa Peter Gumbel. Ten prednáša na univerzite v Paríži, ale inak pochádza z UK. Jeho kniha rozbehla vo Francúzsku veľkú diskusiu o tom, ako sa spravuje krajina. Vo vyspelých krajinách je normálne (a dobré), že má prestížne univerzity, ktoré vedia vyprodukovať budúce elity štátu. USA má Harvard, UK má Oxford, Francúzsko má ENA (École nationale d'administration). A hoci aj v UK v politike dominujú absolventi „Oxbridge“ (Oxford a Cambridge), ich podiel klesol z takmer dvoch tretín v 70. rokoch na  niečo cez 40%. Ale vo Francúzsku – tam absolventi elitných univerzít takmer bezhranične dominujú. To ešte nemusí byť úplne zlé – najlepší absolventi z najlepších univerzít by mali mať najlepšie predpoklady na vedenie krajiny. Aspoň tak hovorí technokratický pohľad. Ale až také jednoduché to nie je.

Prvý problém je ten, že elitné univerzity – ktorými sú ENA a Polytechnique spolu s ďalšími prestížnymi univerzitami dostane tak možno 5% obyvateľstva. A keďže v týchto univerzitách je neskutočný dril, produkujú len pár stovák absolventov ročne (napríklad ENA len do 100 absolventov ročne). V krajine so 65 mil. obyvateľov je to menej ako zlomok, skôr štatistická chyba. A títo ľudia efektívne vedú krajinu. Nie len v politike, ale aj v podnikaní (veľká väčšina francúzskych firiem v CAC40 má vo vedení absolventov tých správnych univerzít, polovica je z ENA alebo Polytechnique).  Gumbel hovorí, že títo ľudia sú skúškami ošľahaní, vedia výborne gramatiku aj matematiku, vedia naspamäť mnoho definícií a poučiek. Avšak chýbajú im skúsenosti a reálne schopnosti. A hoci toho veľa vedia, odmietajú svoje názory nejako obhajovať. Majú jasno a diskusie veľmi nemusia. Pochádzajú zo strednej triedy, kde je o nich dobre postarané. Vychodia školu, kde sú nútení čo najlepšie ovládať potrebné otázky, mať čo najlepší výsledok. Následne, ak prežijú, nastúpia do výťahu svojej kariéry a môžu ísť len hore. Majú doslova garantovanú dobrú pozíciu kde si len spomenú. Hore v salóne následne stretávajú svojich kolegov a známych, jeden je minister obrany, iný riadi veľkú firmu, iný má na starosti energetický sektor krajiny. Keďže tvoria pomerne malú uzavretú skupinu ľudí, majú veľmi dobré vzťahy a nikto nechce nikomu veľmi ublížiť, mohlo by sa mu to vrátiť. Žurnalista Ottenheimer, ktorý sa zaoberá francúzskou elitou hovorí, že majú v podstate pokrvné vzťahy, sú ako rodina. Francúzom tieto pomery začínajú výrazne vadiť, pretože elitná skupina je dosť arogantná a má pocit, že môžu čokoľvek a nič sa nestane. Pejoratívne označenie tejto kasty je enarchia (énarques). Z posledných 6 francúzskych prezidentov boli štyria z univerzity ENA (to je tá, čo produkuje pár desiatok absolventov ročne). Po nástupe Sarkózyho (iná škola) napätie mierne povolilo, ale nový prezident Hollande je opäť z ENA a bez toho, aby sa to snažil nejako ukrývať sa obklopuje starými spolužiakmi z univerzity.

Tento systém vznikol po druhej svetovej vojne a priniesol tri dekády ekonomickej prosperity. Ešte aj začiatkom 90. rokov bola krajina progresívna. Ako prvá mala zavedenú internetovú sieť Minitel (hoci to ešte nebol internet ako ho dnes poznáme), mala najrýchlejšie vlaky v Európe a najrýchlejšie lietadlo Concorde. Krajina využila svoj vplyv a dotlačila Nemcov k projektu eura, jej armáda mala vo svete rešpekt. Avšak už od 60. rokov je badateľný rozklad tejto elity. Dôvodom je to, že nepúšťa ľudí zvonka, stala sa kastou, ktorá reprodukuje samu seba. Napríklad menšiny tvoria 10% obyvateľstva krajiny, ale z univerzity nevyšiel ani jeden. Klub 100 je najmenšou elitou v pomere k obyvateľstvu spomedzi všetkých veľkých krajín, žije v pár vybraných štvrtiach Paríža, deti chodia do tej istej školy už od troch rokov, od svojich dvadsiatich rokov sa budúci lídri Francúzska osobne poznajú. To môže byť dobré v medziľudských vzťahoch, ale v politike to zaváňa problémom. Kým americký riaditeľ spoločnosti a americký spisovateľ sa nikdy nestretnú v jednom salóne, francúzska politická, podnikateľská a kultúrna elita sa spojila do jedného klubu. Spolu večerajú, chodia na lov, navzájom si dávajú prácu. Jean Claude Trichet bol 10 rokov guvernérom Bank of France, potom bol očistený od obvinení (podvod) vo vtedy najväčšej francúzskej banke Crédit Lyonnais a mohol ísť na 8 rokov do ECB. Okrem aktuálneho francúzskeho prezidenta pochádza z univerzity ENA aj  terajší minister financií Moscovici, minister zahraničných vecí, minister práce či viceministerka pre inovácie. Od 60. rokov až do čias Sarkozyho bola minimálne tretina ministrov francúzskeho kabinetu z ENA. A to je univerzita, ktorá za 60 rokov svojej existencie vyprodukovala 5600 absolventov. Úplná elita, kde je teda problém?

Francúzska elita bola trénovaná aby uspela v centre Paríža, nie vo svete. Globalizácia narobila škody a posledné roky to ide s ekonomikou od deviatich k piatim, píšeme a počujeme o tom každý deň. Riešením majú byť reči o efektívnosti, transparentnosti a silný štát. Veď doteraz to išlo. Verejný sektor je jedným z najmenej efektívnych v EÚ, dlh rastie a najnovšia socialistická vláda nevie, čo s tým. Staré recepty nefungujú, nové neprichádzajú. Elitná skupina sa sústredí hlavne na udržanie svojho vplyvu a radšej by zradila svoju krajinu ako svojich blízkych kamarátov. Vzhľadom na to, že vyrastali v dobrej štvrti, vychodili správnu školu a potom boli vystrelení do stratosféry francúzskej smotánky, nemajú spätnú väzbu z reality a možno ani nerozumejú všetkému, čomu ekonomika čelí. Nikdy sa nestretli s takýmito problémami. Okrem toho, doterajší život ich naučil byť skôr konformnými a vedieť „správnu“ odpoveď, ktorá sa očakáva. Nevedia prísť s ničím novým len tak sami od seba, skôr recyklujú staré nápady. Asi najlepším príkladom, ako sú absolventi väčšinou izolovaní od okolitého sveta je terajší francúzsky prezident Hollande. Ten chodil do troch elitných škôl, ale len teraz ako takmer 60 ročný spoznáva svet. Na oficiálnu návštevu Číny prišiel tak, že v tejto krajine v živote nebol. Hoci dnes mnoho mladých Francúzov úspešne funguje v Londýne či New Yorku, domáca „elita“ o nich ani nevie. Argumenty, že mladí majú problém sa doma uplatniť? Odpoveď prezidenta znie, že majú uspieť doma a nie ísť niekam preč. Štát to už nejako zariadi, rozkáže trhu práce.

Ak sa chce Francúzsko a s ním aj EÚ pohnúť ďalej, táto elita sa potrebuje sa otvoriť. Systém vedenia krajiny a výberu uchádzačov je však plne v rukách ľudí, ktorí sa navzájom poznajú už dlhé roky a nenechajú na seba dopustiť. Musia si len odpovedať na otázku, či chcú naďalej ostať fungovať ako stredoveká smotánka na hermeticky uzavretom hrade mimo reality, alebo chcú svoju krajinu niekam posunúť. Moc na to majú, ostáva len chcieť. Podobnú výzvu má pred sebou korporátny sektor, francúzsky CAC, ktorý je francúzskou verziou amerického DJIA, tvorí 2/3 príjmov v zahraničí. Francúzom sa v poslednej dobe darí byť konkurencieschopnými nie len na poli luxusu a módy, ale aj v priemysle či energetike (Airbus, Total). Klesol aj priemerný vek vedenia firiem, top exekutíva francúzskych firiem má v priemere okolo 50 rokov. A postupne začína klesať aj počet uchádzačov z ENA a Polytechnique, ktorí idú cez tzv. francúzsky padák – teda od vlády smerom do top korporátneho sektora so všetkými potrebnými kontaktmi a známosťami.

Ma záver len krátke porovnanie, ako sa darí uchádzačom z top univerzít vo Francúzsku a UK. To len pre ilustráciu, ako si Francúzsko predstavuje cestu ku konkurencieschopnosti a inováciám. Porovnanie je medzi Oxford + Cambridge a ENA + Polytechnique. Top univerzity UK príjmu ročne 7000 uchádzačov, Francúzske 480. 21% spoločností z britského akciového indexu FTSE100 riadia absolventi týchto univerzít, 42% z nich nájdete v politike. Vo francúzsku je to 40% indexu CAC a 60% politika. To značí, že absolventi francúzskych top univerzít majú garantované miesto. A keď je niečo garantované, klesá pocit zodpovednosti zúčastnených.

Tomáš Plavec

Tomáš Plavec

analytik TRIM Broker

Obchodovanie s TRIM Broker

 

Newsletter

Prihláste sa na odber noviniek zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.