Niektorým druhom hrozí vymretie (komentár dňa)

Ako upozorňujú napríklad Financial Times, "zásoba" dlhopisov s ratingom AAA od všetkých hlavných ratingových agentúr sa nám od finančnej krízy znížila asi o 60%. Potom, čo z klubu vypadli USA, Veľká Británia a Francúzsko, máme k dispozícii z pôvodných 11 biliónov dolárov AAA od Fitch, Moody´s a Standard & Poor 's len asi 4 bilióny.

Prirodzene, že tento prepad je hlavne odrazom zníženia ratingu Spojených štátov zo strany S&P. Opačný trend naopak vidíme v prípade niektorých rozvíjajúcich sa ekonomík v pásme BBB. Tie sa dostávajú zo skupiny vysokého rizika do rizika stredného. Schádzajú sa tam s niektorými európskymi ekonomikami, ktoré sa tam však dostávajú zo zlého smeru. Predikčný potenciál znižovania, či zvyšovanie ratingu je sporný, skôr ide o oficiálne etiketovanie niečoho, čo trhy už nejaký čas vedia (ak to nevedia, nevie to ani agentúra).

Vyššie uvedené ma však nemotivovalo k rozčleneniu na plusy a mínusy systému ležiaceho z časti na trinopole ratingových agentúr s konfliktami záujmov zodpovedajúcimi ich trhovému podielu. Po dlhom čase som vyhrabal dva grafy. Prvý z nich ukazuje, ako v roku 2006 videla S&P vývoj ratingu vládnych dlhopisov vo svete. Podľa tohto odhadu malo v roku 2014 dôjsť k zlomu a počet AAA obligácií mal začať výrazne klesať. A to až na čiernu nulu v roku 2025. Inak povedané, do piatich rokov mal druh AAA vymrieť.

Hlavný vtip je však v tom, že v roku 2006 nemala S&P ani tušenie o tom, že prepukne globálna finančná kríza, ktorá urobí nasledujúce: Cez recesiu zvýši dlhy vlád, ktorým sa znížia príjmy a zvýšia výdavky. A zároveň presunie veľkú časť dlhu súkromného sektora na vládny sektor. V grafe projektovaný úpadok AAA a ďalších kvalitných papierov a naopak prudký rast podielu špekulatívnych dlhopisov bol najmä odrazom očakávaného rastu výdavkov (a dlhov) v oblasti dôchodkového systému a zdravotnej starostlivosti. Teda niečo, čo sa plnou silou ešte len začne prejavovať. Teda pokiaľ nebudú vykonané príslušné reformy, ich obtiažnosť však dobre vnímame aj u nás doma.

Druhý graf ukazuje tradičné riešenie situácií, kedy sa dlhy už stanú neudržateľné (nie dlhy samy o sebe, ale naša neschopnosť s nimi pracovať a rozumne ich využívať, je to, čo nás ťaží). Graf je od dua Reinhart, Rogoff a modrou ukazuje vývoj globálneho verejného dlhu k HDP, žltou počet krajín v defaulte a fialovou podiel krajín s infláciou vyššou ako 20%. Vidieť je celkom jasne, ako sa všetky tri premenné pohybujú podobným smerom.

Snažím sa často varovať pred tým, že jednoduché poučky typu "rastúca monetárna báza = vysoká inflácia" narobia viac škody ako úžitku. Podobnú rovnicu implikuje druhý graf a možno že sa nakoniec naplní. Pôjde však o to, s akými "detailami".

V eurozóne by riadený (teda nie chaotický) default mohol byť na prospech veci. Pretože čo je default vo svojom jadre? Uznanie toho, že časť pôžičky nebola pôžičkou, ale darom či dotáciou. A to kvôli nezodpovednosti dlžníka či kvôli nezodpovednosti veriteľa. Ten navyše často požičiaval preto, že z toho mal sám prospech (napr. recyklácia dopytu a podpora domácej zamestnanosti v Nemecku). Žlté vlny v druhom grafe tak vnímajte ako nevyhnutné uznanie pravdy. A ohľadom budúcnosti je jasné len jedno: vplávajú do neprebádaných vôd a niektoré finančné a ekonomické "druhy" sú skoro na vymretie. Systém na nich však závislý nie je, len zvyknutý.

Pozn: Jiří Soustružník je aktívny investor a témy, o ktorých píše, môžu súvisieť s jeho investíciami. Jeho stĺpčeky nie sú poskytované ako investičné odporúčanie.