EÚ sa rozšírila. Posilnia sa populisti?

Strednú Európu obchádza strašidlo pravicového a ľavicového populizmu. Ten sa prebudil naplno k životu s tým, ako sa so vstupom do Európskej únie končí veľký zjednocujúci príbeh pod názvom Cesta do Európy.
V jeho kontexte bola Európska únia symbolom návratu na Západ, ako aj symbolom a nástrojom rýchlej modernizácie inštitúcií, zavádzania fungujúceho trhového hospodárstva, obnovenia právneho štátu a stabilizácie politickej demokracie.
V rámci tohto všeobjímajúceho príbehu politici v kandidátskych krajinách stanovovali svoje politické priority, volili umiernenosť a prijímali celý rad reforiem. Všetci vedeli, že podmienkou úspešného zakončenia tohto príbehu bolo prijatie rôznych noriem a štandardov Európskej únie, úspešné rokovania a nakoniec aj úspešné referendá o vstupe.
Politici napravo aj naľavo od politického stredu mohli občas úniu kritizovať alebo mávať zástavou národných záujmov. Ale medzi hlavnými politickými silami sa nenašla žiadna, ktorá by smerovanie do Európskej únie odmietla. Vo vzťahu k Bruselu nakoniec politické elity plnili domáce úlohy.
Cesta do Európy je teraz pri konci a s ňou, z väčšej časti, aj mobilizačný a politicky zmierňujúci étos tohto príbehu, ktorým sa zdôvodňovali nepopulárne kroky, varovali sa voliči pred protieurópskymi silami alebo sa tlmili vášne súvisiace s historickými krivdami v regióne a s etnickým napätím. Ťažkosti väčšiny krajín, ktoré do EÚ vstúpili 1. mája, spočívajú teraz predovšetkým v tom, že starý príbeh je mŕtvy a nový sa zatiaľ nenarodil.
Môžeme hovoriť napríklad o možnosti spolurozhodovať o Európe. Ale pokiaľ samotná únia nebude mať nejaký nový silný príbeh, nebudú ho mať ani politické elity v nových členských krajinách. Európska únia taký príbeh zatiaľ nemá a idea ďalšieho rozširovania s cieľom zvyšovania stability ho nevytvorí.
Táto situácia je potenciálne destabilizujúca, najmä ak nastanú dočasné hospodárske problémy spojené so vstupom.
Už na záver prístupového procesu sa zaznamenal rast vplyvu populistických politických síl, ktoré členstvom v únii občanov skôr strašili, než aby členstvo chápali ako pozitívnu výzvu. Vládne koalície v niektorých kandidátskych krajinách držali pokope už len vďaka spomínanému príbehu. Poľský premiér dokonca oznámil svoju rezignáciu vopred a deň po vstupe Poľska do EÚ svoju funkciu zložil.
Úspešné dokončenie príbehu Cesta do Európy fungovalo ako lepidlo, ktoré držalo pohromade aj krehké vlády na Slovensku a v Českej republike. Tieto vlády môžu teraz, paradoxne, prežiť len za predpokladu, že ich politickí súperi nebudú chcieť preberať zodpovednosť v čase, keď môžu nastať v dôsledku vstupu do Európskej únie rôzne ekonomické a sociálne otrasy. Môžu počkať, až sa veci vyjasnia.
Samotné zloženie vlád je napokon menej dôležité, ako je nástup populistických politických síl, ktorým happy end nášho príbehu paradoxne uvoľnil ruky.
V Poľsku sa na špičku prieskumov verejnej mienky predrala Sebaobrana Andrzeja Leppera, ktorá je otvorene proti Európskej únii. Na Slovensku zvolili prezidenta Ivana Gašparoviča, ktorého nepodporovalo len jeho nacionalistické Hnutie za demokraciu, ale aj ľavicový populistický Smer Róberta Fica, ktorý by teraz vyhral voľby.
Prieskumy naznačujú, že budúce voľby v Maďarsku by vyhral čoraz viac nacionalistický a populistický Fidesz Viktora Orbána. V Českej republike by to bola Občianska demokratická strana, ktorej voliči sú síce proeurópski, ale jej súčasné vedenie je takmer xenofóbne euroskeptické. Komunistická strana, ktorá je v prieskumoch druhá najsilnejšia, je vo svojom vzťahu k Európskej únii len akousi obdobou Lepperovej Sebaobrany.
Krížom cez strednú Európu môžeme tak sledovať proces, ktorý je určitou obdobou toho, čo sa stalo v Rakúsku po vstupe do EÚ -- teda prudkého nárastu popularity Haiderových Slobodných.
Situácia je o to komplikovanejšia, že mnohé krajiny pod tlakom príbehu Cesta do Európy dočasne odsunuli na vedľajšiu koľaj najrôznejšie nevyriešené spory minulosti, od Benešových dekrétov až po latentné problémy v maďarsko-slovenských vzťahoch. Populisti majú čo zneužívať, ak budú chcieť. Fiktívne skrine strednej Európy sú plné kostlivcov.
Proeurópske elity majú pred sebou zložitú úlohu. Musia sa spoločne s kolegami zo "starej" Európy pokúsiť nájsť nový, zrozumiteľný, zjednocujúci príbeh. Tento príbeh sa nesmie hovoriť v technokratickom jazyku a musí mať prinajmenšom rovnakú mobilizujúcu silu, ako sú tzv. národné záujmy ich oponentov.
Ak sa im to nepodarí, čakajú najmä nové členské krajiny v niekoľkých nasledujúcich rokoch politické turbulencie, ktoré by mohli mať vážny dosah zároveň na celú Európsku úniu.

Autor je politológ na New York University in Prague