Jednou z charakteristík menovej únie, a to platí aj o eurozóne, je že ide o oblasť, kde členské krajiny majú vzájomne zafixované vzájomné výmenné kurzy. Jedna voči druhej teda nemôžu devalvovať svoju menu, za účelom obnovenia konkurencieschopnosti, keďže ju majú spoločnú. No jedným z hlavných problémov eurozóny je, že jej budúce členské krajiny mali pred jej vznikom dlhú, päť dekád trvajúcu históriu devalvácie voči nemeckej marke.
Najviac si takto pomáhali južanské krajiny na periférii Európy na čele s Gréckom, Portugalskom, Španielskom a Talianskom. Len samotná grécka drachma klesla voči marke od pádu Bretton Woodskeho systému v roku 1971 do prijatia eura v roku 2001 o 95 percent, pričom v samotných 90. rokoch minulého storočia to bolo o 45 percent. Od augusta 1971 kleslo voči menej Nemecka portugalské escudo o 93 percent, talianska líra o 82 percent, španielska peseta o 76 percent a napríklad írska libra o 70 percent! Dokonca aj francúzsky frank stratil zhruba 50 percent. Eurozóna, ktorá vznikla v roku 1999 tak bola zložená vlastne zo sériových devalvovačov, čo nepredznamenávalo nič dobrého. Meny oslabovali, aby krajiny obnovili svoju konkurencieschopnosť, keď mzdy v nich rástli rýchlejšie ako produktivita práce a jednotkové náklady rástli v relatívnom porovnaní s Nemeckom.
V spoločnej menovej únii to už nebolo možné. Nebol by v tom problém, ak by tieto krajiny pracovali na obnove konkurencieschopnosti cez vytváranie prostredia, ktoré zlepšuje podnikanie a v ktorom by rast miezd bol maximálne na úrovni rastu produktivity práce.To sa však z rôznych politických dôvodov kupovania si voličov a rozširovania sociálnych štátov nedialo. Reálny efektívny výmenný kurz väčšiny členských krajín eurozóny preto rástol voči Nemecku. Negatívne dôsledky tohto vývoja sa začali prejavovať najmä po krízových časoch po roku 2008, keď väčšina krajín stále nebola schopná prijať dostatočné opatrenia na obnovu konkurencieschopnosti vrátane výrazného poklesu platov. Výnimka bola azda iba v podobe Írska.
Výsledkom tohto vývoja bola ekonomická stagnácia, či v lepšom prípade chudokrvný rast a vysoká nezamestnanosť, čo nedokáže vyriešiť ani extrémne uvoľnená menová politika Európskej centrálnej banky. Apropo pri pohľade na samotný rast HDP je fascinujúce a zarážajúce zároveň, že za tri dekády pred prijatím eura boli po prepočte na nemeckú marku v permanentnej recesii ekonomiky väčšiny budúcich členov eurozóny a to dokonca vrátane Francúzska (pochopiteľne s výnimkou samotného Nemecka).
Zmenilo sa to až tesne pred prijatím eura v druhej polovici 90. rokov, čo však išlo predovšetkým na vrub výrazného rastu zadlženia sa ekonomických subjektov pri poklese úrokov, keď boli maskované základné problémy nekonkurencieschopnosti budúcich krajín eurozóny. Vstupom do menovej únie pokračoval trend lacnejšieho požičiavania si a rastu zadlženia sa členských ekonomík, výsledkom čoho bolo, že na rozdiel od predchádzajúcich troch dekád tieto rástli v eurovom vyjadrení a to dokonca rýchlejšie ako tá nemecká. Je teda jasné, že ak by euro neprijali, s najväčšou pravdepodobnosťou by pokračovali v trende markovej recesie. Na prvý pohľad sa tak môže zdať, že im euro pomohlo. V skutočnosti bol ich rast umelo nafúknutý lacným dlhom, ktoré umožnilo práve euro a rast bohatstva bol umelo vytvorený. Išlo o dvojsečný meč, ktorý začal spôsobovať ekonomické nerovnováhy.
Tie sa okrem následného spomalenie rastu pretavili aj do vysokej nezamestnanosti. Riešenie je pritom z ekonomického pohľadu jednoduché, no z politického extrémne náročné a ako sa ukazuje, zatiaľ vo väčšine krajín nerealizovateľné. Pri nemožnosti oslabenia kurzu, keďže všetky krajiny majú spoločnú menu, a teda externej devalvácie, je možná len interná cez pokles jednotkových nákladov práce, čo je možné realizovať zlepšením produktivity, no reformné úsilie je slabé, a poklesom miezd, ktoré sú rigidné smerom nadol.
Nie je prekvapujúce, že pri vysokej nezamestnanosti špeciálne mladých ľudí, ktorá nemá vo väčšine periférnych krajín eurozóny po II. svetovej vojne obdobu, sa do popredia dostávajú extrémistické a populistické politické sily, ktoré neprinášajú reálne riešenia problémov. Je pritom jasné, že so súčasným status quo eurozóna neprežije a je potrebné jej adresovať veľkú politickú odpoveď. Je otázne, či riešením je užšia integrácia smerujúca k politickej a fiškálnej únii, kde Nemec nepovažuje Grécka za svojho brata a ani Viedenčan Bratislavčana, hoci sú tieto mestá vzdialené len 60 kilometrov. Na rozdiel od obyvateľov Los Angeles a New Yorku, ktoré sú od seba vzdialené tisícky míľ.