Nevera môže byť dôvodom na rozvod

Aj podľa pripravovaného zákona o rodine zánik manželstva bude možný len na základe splnenia zákonných predpokladov, ktoré vylučujú mimosúdnu vzájomnú dohodu manželov, či už na to majú dôvody skutočné alebo fiktívne. Ak by sa taký mimosúdny rozchod (nie rozvod) stal skutočnosťou, nemá právny význam. Bol by teda bez všetkých účinkov platného právneho poriadku. Inými slovami, ani dohodnutý rozchod medzi manželmi nemá za následok zrušenie povinnosti zachovávať manželskú vernosť.
Nevera spáchaná v čase takého rozchodu môže teda byť dôvodom na rozvod manželstva. Môže spôsobiť tiež ďalšie právne dôsledky, napríklad pri aplikácii inštitútu rodičovskej zodpovednosti, určovaní príspevku na rozvedeného manžela. Z návrhu zákona o rodine sa totiž nedá dôvodiť, že rozchodom zaniká tiež povinnosť manželskej vernosti vzájomnej so zreteľom na to, že manželstvo je inštitúcia založená na prísnej mravnosti.
Opačný názor by znamenal zavedenie konkubinátov via facti, t. j. manželského spolužitia osôb bez sobáša. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že rozchod manželov na základe mimosúdnej vzájomnej dohody by negatívne zasahoval do legislatívneho zámeru (manželstvu sa prikladá určitá výchovná a mravná úloha).
Na druhej strane treba priznať, že prax toleruje možnosť manželskej nevery u rozchádzajúcich sa manželov, často však s výhľadom na podanie návrhu súdu, aby také manželstvo rozviedol (cieľom je spravidla uzavrieť nové manželstvo). Zákonodarca teda rozhodne nechce manželov šikanovať. Je to otázka manželov, ktorí sa mimosúdne rozišli, dali si dobrovoľne slobodu, vylučujúcu očakávanie obnoviť manželské spolužitie.
Podľa paragrafu 23 návrhu súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť, ak sú vzťahy medzi manželmi také vážne a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel (vytvárať harmonické, trvalé a stabilné životné spoločenstvo a zabezpečiť riadnu výchovu detí) a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Je to súd, ktorý zisťuje všetky príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov medzi manželmi a pri rozhodnutí na ne prihliada (vždy však prihliadne na záujmy maloletých detí).
Súd však (paragraf 24) nerozvedie manželov, ak s rozvodom nesúhlasí ten manžel, ktorý sa podstatnou mierou nepodieľal na vzniku rozvratu vzťahov medzi manželmi, pravda, ak by mu rozvod spôsobil závažnú ujmu. Táto dikcia sa nepoužije, ak manželia spolu nežijú viac ako tri roky a zároveň sú splnené podmienky citovaného paragrafu 23. K paragrafu 24 sa v osobitnej časti navrhovaného zákona o rodine uvádza, že "v nadväznosti na legislatívny zámer rekodifikácie Občianskeho zákonníka sa upravuje tzv. tvrdostná klauzula, ktorej cieľom je chrániť manžela, ktorý s rozvodom nesúhlasí, ktorý sa podstatnou mierou nepodieľal na vzniku rozvratu vzťahov a zároveň sú kumulatívne splnené ďalšie zákonné predpoklady. Cieľom navrhovanej úpravy je v prvom rade finančné zabezpečenie brániaceho sa, najčastejšie ekonomicky slabšieho manžela, predovšetkým pri dlhoročných manželstvách. Závažná ujma bude zahŕňať napr. situácie, keď druhý manžel je invalidný, prípadne odkázaný na pomoc tretej osoby. V prípade ujmy spočívajúcej len v majetkovej oblasti, nie je aplikácia tvrdonostnej klauzule vylúčená. Uplatnenie tvrdostnej klauzuly nie je absolútne. V odseku 2 sú uvedené dve podmienky, ktorých kumulatívne splnenie vylučuje zachovanie manželstva podľa odseku 1". So všetkými uvádzanými okolnosťami sa súd musí vyrovnať v odôvodnení rozhodnutia o rozvode manželstva. Prax ukazuje, že žiadny zákon nie je taký zlý, aby nejako nebol užitočný. Potreba nového zákona o rodine je bez akýchkoľvek pochybností nevyhnutná.