Cesta prezidenta SR Rudolfa Schustera do Číny má dva aspekty -- ekonomický a politický. Je nepochybne správne, že sa hlava štátu pokúša prehĺbiť dobré hospodárske vzťahy s najľudnatejším štátom sveta. Skutočnosť, že SR vlani vyviezla do Číny tovar za 70 miliónov dolárov, ale doviezla výrobky za viac ako trojnásobok tejto sumy, je naozaj nepríjemná a treba ju riešiť. Z tohto hľadiska je logické, že na palube lietadla s ním cestuje aj skupina podnikateľov a ďalší sa pripoja k delegácii na mieste (bez ohľadu na to, že na jar sa pripravuje samostatná podnikateľská misia). Nedobrý dojem vyvoláva už fakt, že podnikatelia, sprevádzajúci R. Schustera, sa delia do dvoch kategórií: platiaci a letiaci zadarmo. Samozrejme, náklady na samotný let sú rovnaké, či lietadlo letí len s prezidentom a jeho suitou alebo voľné miesta obsadia predstavitelia podnikateľských kruhov. Dalo by sa teda povedať, že prax, bežná v iných štátoch (že totiž podnikateľ si cestu zaplatí), je vlastne jeho príspevkom na štátnu politiku. Ešte problematickejšie však je, že R. Schuster si svojich spoluletiacich vyberal sám, hoci aj na základe zoznamu a odporúčania, ktoré poskytla SOPK. Ak podnikateľ sprevádza hlavu štátu, získava istý punc dôveryhodnosti, a ten je tým silnejší, čím je bližšie tento podnikateľ k prezidentovi, čo je nepochybne istou výhodou pri obchodných rokovaniach. V tejto súvislosti je teda namieste otázka, aký bol kľúč na výber spoluletiacich -- a tu sa chtiac-nechtiac vnucuje otázka budúcoročných prezidentských volieb. R. Schuster čoraz zrejmejšie (aj keď opatrne) pripúšťa možnosť, že sa opäť bude uchádzať o prezidentský post. Vie, že sa už nemôže spoľahnúť na takú podporu politických kruhov, akú mal pri prvej kandidatúre. O to dôležitejšia teda bude podpora z iných zdrojov...
Politickým aspektom návštevy je otázka ľudských práv. Čína je jednou z krajín, z ktorej agentúry pravidelne prinášajú správy o popravách, zatýkaní a väznení politických disidentov, a nechýbajú ani správy o tvrdom postupe voči pôvodnému obyvateľstvu Tibetu. Podľa prezidenta nie je správne do tohto klbka problémov pichať, veď neprekážajú predstaviteľom veľmocí, ktorí navštevujú Peking v ekonomickom záujme, tak prečo by sme sa mali angažovať my, malý štát. Z čisto vecného hľadiska má R. Schuster pravdu -- prečo by sme práve my mali byť tým štekajúcim psom, ktorého hlas do neba aj tak nezájde. Lenže SR má skúsenosti aj, takpovediac, "z druhého brehu", nie tak dávno aj v nej vládol režim, ktorý si z dodržiavania ľudských a občianskych práv nerobil ťažkú hlavu. V tom čase hlasy intelektuálov, ale aj politikov západných krajín, ktoré na túto situáciu upozorňovali, dávali politickým špičkám najavo, že existujú určité limity, ktoré by štát nemal prekročiť. Nezáleží na tom, či tento hlas zaznie z veľkej alebo malej krajiny -- aj malá kvapka môže zohrať svoju úlohu. Vyjadrenie R. Schustera na túto tému svedčí o jeho nízkej citlivosti voči týmto otázkam (nakoniec, nič iné sa od neho nedá čakať). Bohvie, aké bude mať pocity pri kladení venca k Pamätníku národných hrdinov na Námestí Tien-an-Men.
StoryEditor