Žiadny precedens, len hlbšia národná paranoja

Hoci nikto nevie, odkiaľ chúlostivé databázy so zoznamom osobných údajov o klientoch mobilných operátorov unikli, zhruba tri milióny ľudí sa môžu cítiť ukrivdene. Bežného občana sa "verejný" zoznam čísel občianskych preukazov a rodných čísel príliš nedotkne. Pravdepodobnosť, že by ho odrazu zasypal nával nevyžiadaných hovorov, je malá. Iné to však majú ľudia aktívni vo verejnom živote, politici, manažéri či celebrity alebo policajti. Riziká spojené s únikom telefónneho čísla tu výrazne rastú a môžu im skomplikovať život. Keďže zaobstarať tieto databázy nie je príliš veľký problém, nie je problém ani napísať napríklad hanlivú esemesku premiérovi alebo -- čo nás, novinárov, na druhej strane teší -- zistiť akékoľvek meno a číslo. Nie je to však dobre.
Čo urobiť? Logika hovorí, že klienti by mohli svojich operátorov za únik zažalovať. Avšak... Dosiaľ sa nepreukázalo, že informácie unikli od nich, čím sa šance na úspech znižujú. Databázami totiž disponuje aj polícia a Slovenská informačná služba, čo pravdepodobnosť nájdenia vinníka tlačí k nule. Zrejme nezbohatneme ani zo žaloby za nemajetkovú ujmu. Tiež je ťažké predstaviť si, akú škodu by žalujúca strana na súde vyčíslila a na základe čoho. Iba ak by operátorovi predložila účet na pár korún za rozosielanie správ s novým číslom, keď si ho klient pre nevyžiadané volania musel zmeniť. Aj keď EuroTel, tentoraz svorne spolu s Orange, tvrdí, že údaje nevyšli od nich, možno by aspoň čiastočne pomohlo jedno celkom logické gesto: zmenu čísla klientom ponúknuť bezplatne, hoci by to pre nich v žiadnom prípade nebola zisková akcia.
Kto nesie zodpovednosť? Ak je pravdou, že úzky okruh zamestnancov operátorov, ktorí majú k databázam s osobnými údajmi prístup, nemá možnosť tieto dáta elektronicky kopírovať (aj keď možno by za úplatok nejeden z nich pokojne databázy prepísal aj ručne), padá podozrenie práve na silové zložky. Tie si však s prijímaním nových európskych noriem svojich ľudí strážia čoraz intenzívnejšie. V ich neprospech zasa hovorí známa správa Európskej komisie upozorňujúca na korupciu v týchto kruhoch.
Ďalšou z možností je hackerský útok. Práve hackeri boli prví, ktorí v médiách existenciu kolujúcich databáz dokázali. Prax už dlhšie ukazuje, že neexistuje systém, v ktorom by sa nedala nájsť diera. Ďalším, menej pravdepodobným, rozmerom môžu byť aj konkurenčné pomery na telekomunikačnom trhu. Ten v súčasnosti viac-menej ovládajú traja veľkí operátori. A nie je to až tak dávno, keď sa z ničoho nič vynorila databáza zákazníkov Slovak Telecomu.
Únik osobných údajov na Slovensku už nie je precedensom. Pomaly, aj keď nedobrovoľne, si začíname zvykať. Niektorým to vyhovuje -- môžu skontrolovať, s kým telefonujú ich partneri, alebo vtipkovať na úkor neznámych účastníkov. Škoda je, že situácia sa vždy rieši až dodatočne a vyšetrovania zväčša nikam nevedú. A to je ochrana osobných údajov, na ktorú máme aj samostatný úrad, jednou z ústavných zásad. Takže donedávna paranoické reči, že môže existovať človek, ktorý o vás vie všetko, už dnes nemusia byť až tak celkom paranoické. Aspoň si už nemusíme robiť starosti s tým, že číslo občianskeho preukazu a rodné číslo od nás chcú trebárs aj pri registrácii v knižnici.