Trpká chuť tureckého medu

Turecký med našim najvyšším politickým predstaviteľom zjavne nezachutil. Najprv šéf parlamentu a predseda KDH Pavol Hrušovský oznámil, že jestvuje veľa dôvodov, pre ktoré by Ankara nemala byť prizvaná na rokovania o plnoprávnom členstve Turecka v EÚ. Potom sa jeho koaličný kolega, šéf kabinetu a líder SDKÚ, Mikuláš Dzurinda, nechal počuť, že Turecko nie je v súčasnosti krajinou, ktorá by mohla vstúpiť do EÚ. Na jednej strane treba oceniť, ako angažovane sa dvaja z trojice našich najvyšších ústavných činiteľov zaujímajú o budúcnosť spoločenstva, ktorého sme sa nedávnom stali aj my členom. Otázky súvisiace s ďalším rozširovaním únie patria bezpochyby k najvážnejším európskym témam, ku ktorým majú právo vyjadriť sa všetky členské krajiny, veľké i malé, nové i staré, silné i slabé. Rovnosť a spravodlivosť všetkých hlasov za jedným spoločným rokovacím stolom sú princípy, ktoré oprávňujú aj našu politickú reprezentáciu vyjadriť sa slobodne a otvorene k čomukoľvek. Teda aj k Turecku. Odmietavý postoj k tejto eurázijskej krajine zdôvodnil Hrušovský rozdeleným Cyprom, ktorého severná, turecká časť, je v medzinárodnej izolácii a južnú, grécku časť ostrova, zas neuznáva Turecko. Tento argument má svoju logiku, veď ako prijať do spolku krajinu, ktorá neuznáva legitímny členský štát EÚ? Keby bolo turecké členstvo otázkou najbližších dní, tento argument by mohol mať svoju váhu, ibaže s Tureckom v únii sa počíta v horizonte desiatich až pätnástich rokov. Dovtedy môže byť stredomorský ostrov zjednotený, hoci to v nedávnom referende zatiaľ nevyšlo.
Horšie je to s druhou výhradou lídra KDH -- obavou z moslimského štátu. Strach z moslimov, živený islamskými radikálmi i fanatikmi, islamské náboženstvo, spájané čoraz jednostrannejšie (aj nespravodlivo) so svetovým terorizmom, sú fenomény, ktoré každodenne bijú do očí. Aj preto nielen Hrušovský, ale i veľká časť európskej verejnosti, svoje obavy z členstva veľkej islamskej krajiny v EÚ, neskrýva. Premiér síce vo svojom odmietavom stanovisku tlmočenom za SDKÚ zdôraznil deficity tureckej demokracie, a nie moslimský charakter krajiny (ktorý mu vraj neprekáža), ale tým sa jeho unáhlené vyhlásenie stalo zbytočným. Keďže zavŕšenie prístupových rokovaní s Ankarou sa odhaduje najskôr po roku 2015, je tu dosť dlhý čas na to, aby sa príznaky neslobody a potláčania ľudských práv zo spoločenského života v Turecku vytlačili. Napokon, máme s tým aj na Slovensku svoje skúsenosti. Rozhodnutie Európskej komisie oficiálne odporučiť začatie prístupových rozhovorov, aj keď za sprísnených podmienok, síce ešte musia odobriť lídri 25 členských krajín na bruselskom summite 17. decembra. Zďaleka tu nepanuje zhoda. V niektorých krajinách sa o tom chystajú rozhodovať v referende. No turecký vlak na západ sa už pohol. Do Európy možno privezie zlepšenie vzťahov s islamským svetom a posvätenie politického modelu mierumilovnej moslimskej občianskej spoločnosti. Ak by v tejto situácii zaznelo európske odmietnutie, následná frustrácia Turkov by mohla znamenať riziká a napätie rovno pred bránami EÚ.
Začatie prístupových rokovaní sa ešte nikdy v histórii EÚ neskončilo odmietnutím členstva pozvanej krajiny. Model privilegovaného namiesto plnoprávneho člena, ktorý v prípade Turecka spoločne s európskymi konzervatívcami podporuje aj šéf nášho parlamentu, je preto neudržateľný. O takýto pochybný štatút Ankara určite nestojí. Dobrovoľné podrobenie sa sprísneným kritériám a neúprosnému monitoringu nemôže skončiť neúplným výsledkom. Strach z opätovného, tentoraz mierového, tureckého vpádu do Európy, si zrejme budeme musieť pretrpieť, pretože inak malo už zo všetkých členských krajín i Bruselu dávno zaznieť jasné "nie".