Odtiaľ cez hedžový fond LTCM začala ohrozovať zdravie finančných inštitúcii aj v USA. Fed zasiahol a zachránil finančné trhy. Politika dostala názov Greenspanov put – pomoc akciám pri každom väčšom poklese. Zdá sa, že v súčasnosti prežívame x-tú iteráciu tejto politiky.
Keď ekonomika nefunguje „správne“
Až do konca minulého storočia sa ekonomické cykly správali „správne“. Po finančnej kríze stačilo znížiť úroky a čoskoro sa naštartoval ekonomický rast aj zamestnanosť. Prasknutím americkej bubliny DOTCOM sa však niečo fundamentálne zmenilo.
Po kríze v roku 2001 recesia skončila, no nezamestnanosť aj rast ostali tvrdohlavo nízke. Fed musel znižovať sadzby ešte dva roky po konci krízy. A práve tu začali náznaky, že ekonomika už nefunguje „správne“.
Vznik jednotného európskeho trhu a čínske stimuly zo začiatku storočia s postupujúcou globalizáciou dokázali naštartovať optimizmus, že dobré časy sú ešte len pred nami. Nízke úrokové sadzby a najmä uvoľnené regulatórne podmienky pre banky spôsobili, že globálny dlh začal prudko rásť. Nasledoval silný ekonomický rast, hoci veľmi nestabilnej povahy. Tá sa prejavila finančnou krízou v roku 2007.
Odvtedy už príbeh poznáme celkom dobre.
Keď centrálne banky stratia svoje kúzlo
Celá ekonomická teória aj prax sú postavené na myšlienke, že centrálne banky dokážu dostatočne dobre stimulovať ekonomický cyklus. História posledných dvadsiatich rokov však ukazuje opak.
Fed bol bezmocný pri vzniku Veľkej finančnej krízy v roku 2007.
Zvýšil síce sadzby z 1 percento v roku 2004 až na 5 percent v roku 2006, no táto utesňujúca monetárna politika vonkoncom nezabránila vzniku realitnej bubliny a následnej finančnej krízy. Stáli za ňou oveľa väčšie sily ako si kto kedy myslel.
A Fed je bezmocný aj v súčasnosti, keď nedokáže nijakým spôsobom zvýšiť infláciu. Ani bilióny kvantitatívneho uvoľňovania mu nepomohli na to, aby sa inflácia dostala k jeho cieľu. Môžeme sa tak pýtať, ako je vôbec možné, že centrálna banka má stanovený cieľ, ktorý nedokáže ovplyvniť?
Keď ekonomika hrá prím
Nakoniec zistíme, že politika centrálnych bánk je veľká šaráda, ktorá odpútava pozornosť od reálnych ekonomických aktérov. Tými hlavnými sú firmy, ktoré cez inovácie zvyšujú produktivitu práce. A tá je takmer jediným faktorom, ktorý z dlhodobého hľadiska zvyšuje ekonomický rast per capita.
Zo strednodobého hľadiska sú to aj spotrebitelia, ktorí sa zadlžujú a tým pomáhajú krátkodobo zvyšovať ekonomický rast, takmer vždy však za cenu budúceho ekonomického poklesu. Splátky úrokov predsa niečo stoja.
A nakoniec sú to banky, ktoré samy rozhodujú o tom, koľko rizika chcú na svoje plecia zobrať. A je jedno ako vysoké alebo ako nízke úrokové sadzby sú. Podľa svojho ekonomického výhľadu banka rozhoduje o tom, či a koľko požičia.
A tak centrálne banky ťahajú za kratší koniec. Iba sa vezú na vlne rozhodnutí tých skutočných ekonomických agentov. Možno, keby centrálna banka dala priestor tvoriť úrokové sadzby trhu miesto svojich vlastných pokusov, nemuseli by sme „oslavovať“ 20 výročie vzniku fundamentálnej ekonomickej krízy. Ale od toho je mainstremové ekonomické myslenie ešte veľmi ďaleko.