Obavy zo straty nezávislosti centrálnych bánk rastú. Nejde o to, že k nej došlo de jure, problém predstavuje ich faktická nezávislosť. Nefungujú totiž vo vákuu a finančná kríza ich natlačila do doposiaľ neprebádanej oblasti. Centrálne banky vyspelých ekonomík tak často pristupujú k nafukovaniu svojich súvah, ako kolaterál prijímajú aktíva stále pochybnejšej kvality, intervenujú na trhoch s vládnymi dlhopismi a pokúšajú sa dodávať likviditu špecifickým trhom. Aj cez tento výnimočný postup ale centrálne banky stále operujú v rámci svojho mandátu. Ten im dáva za úlohu zabrániť ekonomickému kolapsu, ktorý by následne znamenal rast nezamestnanosti a pokles inflácie hlboko pod stanovený cieľ. Doterajšia snaha bola úspešná a centrálne banky sa tak do určitej miery stávajú obeťou tohto úspechu. Monetárne uvoľňovanie je totiž stále viac vnímané ako jednoduché riešenie všetkých problémov. Prečo by sa potom mali vlády napríklad obťažovať s ťažkými krokmi v súčasnej dobe, keď si môžu počkať na vhodnejšiu dobu?
Centrálni bankári sú si dobre vedomí toho, že monetárna politika sama o sebe nestačí. Môže uľahčiť potrebné reformy a poskytnúť im čas. Každopádne sa im ale nedá vyhnúť. ECB dala jasne najavo, že jej nákupy dlhopisov sú takými krokmi podmienené. Fed nie je tak explicitný, ale aj neustále upozorňuje na to, že musí prebehnúť štrukturálna a fiškálna reforma. Problémom nie je teda to, že by centrálne banky strácali nezávislosť, ale to, že nedostatočné reformy obmedzujú ich manévrovací priestor. Fed vyskúšal všetko možné a pustil sa aj do doteraz nevyskúšaného, ale nezamestnanosť zostáva stále blízko 8%. Čím dlhšie bude taký stav pokračovať, tým väčšie bude riziko rastu finančných a ekonomických nerovnováh. A o to ťažšie bude stiahnuť mimoriadnu stimuláciu, zvýšiť sadzby a opustiť trh vládnych dlhopisov.
Centrálne banky hrajú s vládami šachovú hru. V nej obaja hráči používajú hrozby, signály a záväzky a môže sa ukázať, že nie vždy sa riadia racionalitou. Centrálne banky cítia tlak vlád. Aj keby s ňou ale úplne odmietli komunikovať, stále by čelili realite vládnej politiky. Je ťažké nájsť počas posledných rokov príklad toho, že by centrálne banky konali priamo pod vplyvom vlády. Ich snahou bola hlavne prevencia katastrofy a podpora oživenia. Obávam sa však, či netlačia svoju politiku za hranicu, kedy už sú jej prínosy minimálne. Týka sa to aj Fedu a podobné hlasy pritom zaznievajú aj z FOMC. Čo sa týka Japonska, jeho monetárne stimulácie sa zdajú byť opodstatnené slabým rastom a reálnym posilňovaním jenu. Ak v takejto situácii Bank of Japan ohlási, že inflačný cieľ leží na 2% (teda na úrovni rovnakej ako pri ďalších centrálnych bánkách), môžeme to skôr vnímať ako pasívnu rezistenciu voči tlaku vlády.
| Redakcia Patria.cz ďalej odporúča: Grécko zmiernilo prepad ekonomiky Klesajúca hrozba komoditných šokov Záchranári v daňovom raji |
Zviazané ruky môžu mať centrálne banky v situácii, kedy by chceli stiahnuť svoju stimuláciu, vlády ale na ich strane nedosiahnu potrebný pokrok. Všetci dúfame, že sa Fedu podarí hladký predaj nakúpených cenných papierov. Určite by tomu pomohlo, keby vďaka zmene vo fiškálnej politike zároveň klesla ponuka vládnych dlhopisov. Ak zostane fiškálna politika na neudržateľnej trajektórii, Fed si bude musieť vybrať medzi dvoma zlými riešeniami. Buď svoju politiku utiahne a vyvolá recesiu, alebo bude ďalej akomodovať a príde vyššia inflácia. Podobné platí o Európe. V prípade, že reformy nenaberú na obrátkach, ECB si bude nakoniec vyberať medzi pomocou nezodpovedným vládam a rastom rizika rozpadu eurozóny. Môže sa stať, že ECB aj Fed sa nakoniec rozhodnú pre pokračovanie uvoľnenej politiky. Z ich strany to však nie je dôkaz straty nezávislosti, ale to, že si vybrali menšie zlo.
Autorom je hlavný ekonóm GE (23,26 USD, 3,01%) Marco Annunziata.
(Zdroj: VOX)
Patria Online
Obchodovanie: www.patria-direct.sk
Spravodajstvo: www.patria.cz