Solidarita s krajinami, ktoré čelia ekonomickým problémom, je slabá. Teoreticky síce môžeme hovoriť o tom, že pre potenciálny nákup vládnych dlhopisov krajín na periférii sú k dispozícii významné zdroje (700 miliárd eur v ESM a neobmedzené zdroje v ECB). V praxi by ale tieto nákupy pravdepodobne museli byť oveľa nižšie, pretože zdieľanie verejného dlhu je pre krajiny na severe eurozóny neprijateľné. Platí to najmä o Nemecku a jeho Bundestagu, ktorý by takéto operácie musel schváliť. Investori sa tak vo svojej viere v neobmedzenú vôľu k stabilizácii finančných trhov v eurozóne mýlia. Podobne ako v minulosti tak pokles výnosov vládnych a bankových dlhopisov nezodpovedá tomu, ako nízke by pravdepodobne boli ďalšie intervencie ECB.
Ekonomická solidarita medzi krajinami eurozóny potom neexistuje vôbec. Pomoc krajinám južnej Európy bola v oblasti tvorby pracovných miest a zvýšenie investícií nulová. Na to, aby priemyselné krajiny na severe (Nemecko, Rakúsko, Fínsko) dotovali tvorbu pracovných miest na juhu by pritom bolo potrebné veľmi silnej solidarity. Táto pomoc by totiž mala za dôsledok aj pokles zamestnanosti na severe. V súlade so súčasným vývojom je aj to, že na začiatku februára padlo rozhodnutie o znížení rozpočtu Európskej únie. Tento krok ide evidentne proti tomu, že by juhu Európy mala byť poskytovaná väčšia pomoc.
Nulový pokrok je zjavný aj ohľadom inštitucionálneho vývoja. Francúzsko opakovane požaduje zdieľanie vládnych dlhov (eurodluhopisy) a väčšiu ekonomickú solidaritu. Sever je proti akejkoľvek "transferovej únii", alebo prichádza s podmienkami, ktoré sú neprijateľné pre juh. Veľká Británia zašla ešte ďalej a zvažuje dôsledky odchodu z Európskej únie aj napriek tomu, že neprijala euro a rad obmedzení, ktoré museli prijať krajiny eurozóny. K tomu môžeme pridať evidentnú konkurenciu v oblasti daní. Sadzba dane z príjmov právnických osôb je v Írsku 12,5 percenta, vo Veľkej Británii bude od budúceho roka 21 percent. Nepochybným cieľom je stiahnuť k sebe investície do priemyslu z iných európskych krajín.
Realistický pohľad teda ukazuje, že Európania nestoja o viac Európy. Prečo? Ponúkajú sa štyri vysvetlenia. Prvým z nich je nedostatok dôvery. Krajina na severe neverí tomu, že juh zníži svoje fiškálne deficity a implementuje štrukturálne reformy, ktoré zvýšia produktivitu a dlhodobý rast. Inak povedané, sever sa domnieva, že každá pomoc poskytnutá juhu iba zníži tempo nevyhnutných reforiem.
| Redakcia Patria.cz ďalej odporúča: Česká koruna talianský šok ustála Ako investovať do zlata? Investori sa vracajú do Grécka |
Ďalej je tu problém "hry s nulovým súčtom". Ak niektorá európska krajina zvýši svoju konkurencieschopnosť, zvýši kvalitu svojej produkcie a podiel na trhu, bude to pravdepodobne na úkor inej európskej krajiny, nie na úkor zvyšku sveta. Jasne to ukazuje príklad Španielska, na ktorého rýchlo rastúci export doplácajú Francúzsko a Taliansko. Krajiny na severe teda nie sú motivované k tomu, aby podporovali oživenie na juhu. Niektoré európske krajiny tiež vidia svoju budúcnosť v užšom zväzku s krajinami mimo eurozóny. Ide napríklad o Veľkú Britániu, ktorá sa snaží posilniť obchodné väzby s USA, či Nemecko, ktoré sa orientuje na Poľsko a Rusko. Táto stratégia je pochopiteľná, pretože najlepšie sú silné väzby s rýchlo rastúcimi krajinami, alebo so štátmi so zdrojmi energie.
V neposlednom rade sú tu rozdielne sociálne preferencie. Ako by mohla fungovať ekonomická a monetárna únia medzi krajinami, ktoré majú malú vládu, sociálnu podporu a nízku daňovú záťaž (Veľká Británia, Španielsko) a krajinami, ktoré preferujú opak (Francúzsko, Taliansko). Rozdiely v daňovej záťaži (% z HDP) ukazuje graf:
Uvedené faktory, ktoré vedú k odmietaniu "Európy", sú dlhodobé a majú silný efekt. Ako si teda môžeme predstavovať, že dôjde k nejakému pokroku smerom k väčšiemu prepojeniu európskych krajín?
Patria Online
Obchodovanie: www.patria-direct.sk
Spravodajstvo: www.patria.cz