Podľa posledných prognóz Európskej komisie bude rast ekonomiky eurozóny v tomto roku opäť negatívny a v budúcom roku by mal dosiahnuť len 1,4 percenta. To znamená, že v období 2012 - 2014 by mal priemerný rast dosiahnuť iba 0,16 percenta, a to za predpokladu, že nedôjde k opätovnému zníženiu výhľadu. Pravdepodobný je ale skôr opak. A tento celkový obrázok vidíme potom, čo si Európa prešla v rokoch 2008 - 2010 najhoršou recesiou v histórii.
Skutočnú depresiu ale vyvoláva prezieravosť, s akou na popísaný vývoj hľadia európski politici. Keď spomínaný výhľad komentoval Olli Rehn, ktorý je zodpovedný za oblasť hospodárskej a menovej politiky EÚ, hovoril o sklamaní, ale hneď dodal, že súčasná politika už prináša svoje ovocie. Marco Buti, ktorý je za projekcie zodpovedný, menoval niekoľko faktorov, ktoré za pomalým rastom stoja: Negatívny vývoj verejných financií, banky a slabá makroekonomická situácia, nedostatočný rast úverov, neistota týkajúca sa vývoja ekonomickej politiky ... To všetko sú ale faktory externé (uťahovanie spomenuté vôbec nebolo) a podľa politikov je tak najlepšie pokračovať v súčasnom smere. Ten by sa dal nazvať ako "snaha o dosiahnutie udržateľnosti verejných financií". Poučenie teda žiadne a nezáleží na tom, akou rečou hovoria fakty.
Pozrime sa napríklad na Taliansko. Nasledujúci graf porovnáva vývoj jeho reálneho produktu na hlavu s rovnakou veličinou v USA a v Južnej Kórei:
Počas "talianskeho zázraku" v 60. a 70. rokoch bol rast talianskej ekonomiky rýchly a tá sa tak približovala ďalším bohatým krajinám. V 80. rokoch prišla však stagnácia a potom dokonca pokles. Od roku 1990 sa konvergencia k americkému HDP na hlavu zastavila a teraz sa od neho dokonca vzďaľuje. Ak bude tento trend pokračovať, Taliansko pôjde cestou Argentíny 20. storočia, kedy sa táto krajina prepadla z pozície jednej z najbohatších krajín sveta na pozíciu krajiny so strednými príjmami. Južná Kórea naopak v konvergencii smerom k USA úspešne pokračuje a Talianska už predbehla.
Veľa sa hovorí o japonskej stratenej dekáde. Ak si ale nejaká krajina zaslúži nálepku stratenej dekády, je to Taliansko počas posledných 10 - 15 rokov. Samozrejme môžeme byť optimistami ako Olli Rehn. Nakoniec Taliansko stále drží pohromade, je členskou krajinou eurozóny a výnosy jej vládnych dlhopisov nie sú tak vysoko ako v prípade Grécka. Európske krajiny by ale mali počas desiatich rokov dosahovať oveľa lepšieho výsledku, ako je nulový rast. Ak tomu ich vedenie neporozumie, bude stagnácia, ktorá začala pred 15 rokmi, pokračovať, alebo sa zmení v pád, varuje na svojom blogu ekonóm Antonio Fatás z INSEAD.
| Redakcia Patria.cz ďalej odporúča: Belgický minister končí kvôli škandálu ECB má pochybnosti o svojej úloh v trojke Ruská oligarchia opúšťa komodity |
Ekonóm Tim Duy sa na svojom blogu zase zamýšľa nad tým, čím výsledky talianskych volieb skutočne vystrašili trhy: Prečo by sme sa mali obávať toho, že Taliansko cúvne od svojich záväzkov týkajúcich sa fiškálneho uťahovania? Veď sa vŕšia dôkazy, že táto politika len pácha škody. Reakcia na výsledok talianskych volieb by tak mala byť skôr pozitívna. Domnievam sa však, že trhy vystrašilo niečo iné. Boja sa totiž toho, že Mario Draghi v dôsledku vývoja v Taliansku pohrozí, že už nemusí robiť všetko potrebné pre záchranu eura. Vedenie eurozóny by potom rozohralo ďalšiu veľkú hru, ktorá by opäť podkopala dôveru v prežitie eura. Inak povedané, investori sa oveľa viac ako utiahnutej fiškálnej politiky boja utiahnutej politiky monetárnej. Dúfam, že ECB zachová pokoj a neurobí nič, čo by živilo pochybnosti o jej snahy o záchranu eura. Ak sa tak nestane, bude tohtoročnú jar a leto vyzerať ako to minuloročné. A predvlaňajšie. A aj to predtým.
(Zdroj: Fed Watch, blog Antonia Fatása)
Patria Online
Obchodovanie: www.patria-direct.sk
Spravodajstvo: www.patria.cz