Keď som si vedel prepočítať môj korunový dôchodok na euro, považujem sa už za kompetentného aj na troška zložitejšie úkony. Zložitosť nespočíva totiž v počtoch, ale v aplikácii vládou deklarovaného stropu zvyšovaniu cien, na ktorý by mala dozerať Cenová rada, tiež vládna, lebo keby nie, boli by ma ustanovili za jej člena. Jeden naivný horlivec za euro by sa vedľa oveľa kompetentnejšieho (ako som ja) Petra Mihoka zišiel nielen jemu a Igorovi Barátovi, ale ich prostredníctvom aj premiérovi Robertovi Ficovi, lebo v tejto veci stojím vedľa nich a keď bude treba aj za nimi, nech by to už dopadlo bársako.
Akceptujem všetko, čo v spojitosti prechodu koruny na euro vymysleli. Lobujem za euro u každého, koho stretnem hlavne vtedy, keď ma mierne vytáča ich skepsa, že to bude ako skaza Titanicu -- najbezpečnejší luxus pri štarte a potom pád. Som proti pesimizmu, som za euro, lebo je to legálne a to isté, ako keď pred Tuzexom podajedni nelegálne "vekslovali" Kčs na doláre. Pokiaľ sme však doláre zavčasu neminuli, je to takmer to isté ako potopa Titanicu, lebo euro potápa doláre, ale nie naše koruny.
Keďže v tomto aspekte to mám s eurom jasné, zostáva mi nejasné len to, čo je spojené s vražednou rukou trhu, na ktorú bude zrejme krátka aj Cenová rada a možno aj moja rada jej. Priama skúsenosť z trhu je síce život neohrozujúci fakt, ale faktom je to, že v júni som kupoval sklobetónovú tvárnicu 20x20 cm za 73 Sk, v júli za 99 Sk a v auguste za 150 Sk. To sa stalo v košickom Hornbachu, kde uvítacím sloganom je optimistický návod na jeho využitie: "Keď zistíte, že niekde inde je cena niektorého tovaru nižšia ako u nás, predložte nám doklad a my vám ten istý tovar predáme za tú istú cenu." Ten istý tovar v predajni Grenstave -- Stavebniny v Liptovskom Mikuláši stál v septembri o polovicu menej, ako bol stopercentný (!) nárast v konkurenčnom Hornbachu. No veď áno, 5 eur je guľatejšia cifra ako 2,50 (drobné si v Hornbachu nechajú na ohlupovanie reklamou). Cenovej rade sa musí zastaviť rozum. Nejde o potraviny, takže rozum bude fungovať, ale aj tak to nedá rozum.
Pri masívnej ofenzíve vlády proti zdražovaniu pred jej nevinnými očami niekde zdražujú aj dupľom, len aby sa to stihlo do konca roka, lebo: čo potom? Nič. Ustriehnuť všetky pasce na spotrebiteľa je nemožné a tak mne a všetkým podobným horlivcom za všetko pokrokové zostáva iba ponúknuť pomocnú ruku, takže Cenovej rade takúto radu dám: rozšírte svoje rady o kupujúcich od Uliča, Uble až po trhovisko na Miletičovej, lebo bez nás chytíte síce pár pstruhov, ale žralokom dáte žiť. Stačí len málo: bezplatné telefónne číslo každý deň vo všetkých periodikách, najlepšie na tom istom mieste. Toľko hádam ešte znesie štátna kasa. A ľudia nech volajú, nariekajú, hoci si nepomôžu, toho žolíka na telefón doprajú totiž v Amerike aj zúfalcovi pripútanému na elektrické kreslo (a najnovšie už aj najväčším bankovým korporáciám).
Tibor Ferko, dramaturg a publicista
StoryEditor