Zo všetkých prečudesných vecí, ktoré sa túto zimu udiali, bol možno najpravdepodobnejší vznik rozsiahlej republikánskej opozície v Kongrese USA voči snahe administratívy prezidenta Baracka Obamu zabrániť skokovému nárastu nezamestnanosti na 10 a aj viac percent. Netreba pochybovať, že keby v novembrových voľbách zvíťazil John McCain, prešiel by Kongresom s jednoznačnou podporou republikánov stimulačný balík založený na deficitných výdavkoch, ktorý by sa veľmi podobal Obamovmu plánu -- možno by len obsahoval viacej daňových škrtov a nižší rast výdavkov.
Ako v roku 2003 vyhlásil o inom stimulačnom balíku N. Gregory Mankiw, vtedajší hlavný ekonomický poradca prezidenta G. W. Busha, nie je v tom žiadna veľká veda. Deficitné výdavky v recesii podľa neho " pomáhajú udržiavať agregátny dopyt po tovare a službách. Na tom nie je nič novátorské. Je to veľmi konvenčná politika krátkodobej stabilizácie, nájdete ju vo všetkých hlavných učebniciach..."
Dokážem pochopiť (aj keď s nimi nesúhlasím) odporcov stimulačného plánu, ktorí si myslia, že situácia nie je taká zlá, že vládne výdavky budú pomalé a rozhadzovačné (kým správne namierené daňové škrty by viacej aktivizovali), preto by bolo lepšie potopiť Obamov návrh a skúsiť to znova o pár mesiacov.
Dokážem tiež pochopiť (aj keď s nimi nesúhlasím) odporcov, ktorí si myslia, že krátkodobý stimulačný účinok bude malý, pričom vzhľadom na slabú fiškálnu pozíciu Ameriky by plán dlhodobo zaťažil ekonomiku nákladmi na obsluhu výsledného dlhu.
Nedokážem však pochopiť odpor založený na tvrdeniu, že stimulačný balík jednoducho nebude fungovať: vláda minie peniaze, domácnosti dostanú daňové úľavy a nestane sa nič, čo by zvýšilo zamestnanosť a výrobu. Dokonca existuje prekvapivo veľký myšlienkový prúd, ktorý tvrdí, že takéto balíčky nikdy nefungujú.
Tento politický odpor neprichádza iba od politikov, ktorí kalkulujú s tým, že opozícia voči akýmkoľvek návrhom im môže priniesť volebné body, neodráža ani žiadny ucelený pravicový alebo aj ľavicový politický svetonázor. Medzi zásadnými odporcami stimulov, ktorých práce poznám, patria fundamentalisti efektívnych trhov -- Eugene Fama z Chicagskej univerzity, marxisti ako David Harvey z New York City University, klasickí ekonómovia ako Robert Barro z Harvardu, fanatickí priaznivci zlata ako Benn Steil z Rady pre zahraničné vzťahy a celý rad iných. Nerozumiem ich argumentu, že vládne výdavky nemôžu pozdvihnúť ekonomiku. Podľa mňa jednoducho strkajú hlavy do piesku.
Na začiatku roku 1996 bola miera nezamestnanosti v USA 5,6 %. Americké firmy a investori potom objavili internet. Počas nasledujúcich štyroch rokov vystrelili ročné americké výdavky na IT prudko hore -- z 281 na 446 mld. USD, miera nezamestnanosti klesla na 4 percentá a ekonomika začala rásť reálnym ročným tempom 4,3 %, pretože boom výdavkov do špičkových technológií dosadil nezamestnaných na nové pracovné miesta. Na začiatku roku 2004 americké banky zistili, že si môžu lacno požičiavať peniaze z Ázie a dávať ich na domáce hypotéky s vyšším výnosom, pritom cez rafinované finančné inžinierstvo oddeľovať a striktne kontrolovať riziká -- lebo si to aspoň mysleli. V priebehu ďalších dvoch rokov sa ročné americké výdavky na bytovú výstavbu raketovo zvýšili zo 624 na 798 mld. dolárov, miera nezamestnanosti klesla z 5,7 na 4,6 % a ekonomika reálne rástla v tempe 3,1 %.
V obidvoch prípadoch sa veľké skupiny Američanov rozhodli zvýšiť svoje výdavky. Dá sa oponovať, že ani jedna z obidvoch skupín nemala zvyšovať výdavky v takej miere (že obidve podľahli iracionálnej roztopašnosti) a že ich mal niekto odohnať od bohato prestretého stolu. Nedá sa však tvrdiť, že tieto skupiny nezvýšili výdavky a že ich míňanie nezabezpečili veľkému počtu Američanov (2 milióny) produktívne a drahocenné zamestnanie.
Vládne peniaze sú rovnako dobré ako peniaze kohokoľvek iného. Môže rozšafnosť firiem pri nakupovaní IT a nových vlastníkov nehnuteľností povzbudiť zamestnanosť a produkciu, akým argumentom zdôvodnia Harvey, Fama, Barro Steil a im podobní, že vládne výdavky nič také nedokážu? Toto jednoducho nechápem.
J. Bradford DeLong