Načo je im malý parlament, keď sú vo veľkom?

Autonómia je nesporne demokratický inštitút, ale nemusí byť všetko výsadou demokracie, čo sa za ňu vydáva.
Nebyť osemdesiatosemročnej skúsenosti s Trianonom a následných turbulencií s ním spojených, by sa mohli vnímať autonomistické, t. j. samosprávne ambície najväčšej menšiny na Slovensku ako luxusná pridaná hodnota. Rozdielna interpretácia tohto nie pojmu, ale zámeru, u nás a u susedov je práve to, v čom je pes zakopaný. Slovensko je mladý štát, a len čo dosiahlo svoju štátnosť (priam vykopanú najprv z uhorskej a potom českej koprodukcie), nie je schopné empatie, v ktorej sa skrývajú odkazy na veľkomaďarskú ríšu, na účte ktorej sa ako do kameňa vryli vyhlásenia typu "slovenského národa niet" (Koloman Tisza, ministerský predseda v r.1875 -- 1890).
Minulosť rovnako zaťažuje obidva národy, lebo tu i tam sa diali skrivodlivosti. No pokiaľ v rokoch 1945 -- 1988 internacionalizmus sovietskeho typu bránil otváraniu tabuizovaných tém, po zmene režimu bolo zrazu všetko dovolené, takže prečo nie aj autonómia? Medzi dovoleným a potrebným je však rozdiel. Maďarská menšina ako etnický celok má osemnásť rokov svoje zastúpenie v slovenskom parlamente, má svoj mandát aj v európskom, v priamom slede osem rokov bola vo vláde, má dve profesionálne divadlá, univerzitu, privilegovanú fakultu na nitrianskej univerzite, spolky, vydavateľstvá, periodiká a čo je osobitne dôležité, figuruje vo všetkých samosprávnych zastupiteľstvách podľa demokratického volebného kľúča. Keď formou pozitívnej diskriminácie deklaruje potrebu "malého parlamentu", oprávnene to vyvoláva u Slovákov pocity, že sa opájajú nadmerným používaním alkoholu demokracie, lebo nielen moc opíja, ale aj chuť na ňu. Táto menšina, či je vo vláde alebo v opozícii, chce mať vždy niečo navyše oproti iným etnikám, dokonca viac, ako prislúcha majoritnému etniku mimo vládnej väčšiny, to je tá, ktorá tiež nedostane vždy a všetko z toho, čo sa delí podľa koaličného straníckeho kľúča.
Keď sa zásluhou radikálov zahaľujú slovensko-maďarské vzťahy hmlou vzájomných intríg, nepochopenia a hašterenia, ostávajú nepovšimnuté také príbehy, ktoré by mohli slúžiť za príklad. Práve príkladné to síce nie je, lebo toť (29. septembra) sa odohrala v maďarskom parlamente bezprecedentná nehoráznosť. Keď Imre Iváncsik, štátny tajomník rezortu tajných služieb, predniesol správu, Sándor Arnóth, poslanec za opozičný Fidesz, skríkol naňho "budeš visieť". Predsedníčka parlamentu Katalin Sziliová okamžite reagovala, predseda Fideszu Viktor Orbán ani nestihol pohnať svojho poslanca pred etickú komisiu, lebo ten sa ešte v búrlivej atmosfére ospravedlnil a vzdal sa mandátu. Je len malý rozdiel medzi "budeš visieť" a "pôjdeš do basy, hajzel". V konaní medzi predsedami obidvoch parlamentov a hriešnikov v priamom prenose je však rozdiel zásadný.
Strana maďarskej koalície frustrovaná vlastnými debaklami zabudla, že by mohla stamodtiaľ, kam rada chodí na politické školenia, priniesť aj iné poučenie, ako je len mlátenie prázdnej slamy autonómie.