Ani do rozprávky by sa to nezmestilo, iba ak tak, že v nej je možné aj nemožné. Lebo to, čo vystrájajú mestskí poslanci v Bratislave a Košiciach, nenájdete len tak ani v Absurdistane. Hlavné mesto by malo byť pýchou krajiny a malo by mať všetko, čo k takému honoru aj patrí. Moderný futbalový štadión, multifunkčnú či hokejovú arénu, krytý plavecký areál, to všetko je v našom hlavnom meste na úrovni päťdesiatych rokov minulého storočia, obrazne aj fakticky.
Ešte donedávna sa chodilo v Košiciach na hokej do stodoly, po dlhých "štrapáciách" prišla zmena. Futbal sa chystá prekročiť tiene minulosti z Čermeľského údolia, ale čo ani čert nechcel, údajne až v Bruseli posúdia, či mesto malo právo spoluvlastníkovi budúceho štadióna predať pozemok za symbolickú jednu korunu. Dvesto miliónov by sa mestu síce zišlo, ale čím by chcelo participovať na stavbe tretieho storočia, ak nevloží do projektu ani len to, čo samo vlastní?
V Európe by sa nenašlo mesto, ktoré vie, že v roku 2013 má hostiť majstrovstvá sveta v populárnom športe a za dva roky, čo o tom vie, sa nepohlo z miesta pri zvažovaní, kde to má byť, resp. už to vie, ale ešte nevie, či vláda sa podujme kofinancovať generálku starého štadióna. Aj keď áno, pár rokov v Bratislave nebude kde hrať na úrovni doby hokej ani futbal, lebo konšeli mesta zaspali dobu. Inde v dnešných časoch sa nenaťahujú dva roky o mieste činu, ale možno dva roky zvažujú alternatívy architektúry budúcej stavby. Pri športoviskách nie je priorita prestavať staré na nové, ale nové má zaujať okrem obsahu aj formou. Každá nová stavba pre šport (a kultúru zvlášť) je unikát. Kam sa hrabeme na Peking, pri ktorom nás bota tlačí len v príbehoch ľudských práv.
Na podobné provincionálne smoliarstvo trpia aj Košice. Pri predaji pozemku na Námestí osloboditeľov developerovi neprišlo nikomu na um riešiť najprv križovatku ako mimoúrovňovú, ale dva roky sa post festum naťahuje mesto s investorom, koľko (pri)dá na primárny a životne dôležitý uzol dopravy. Z čias primátorovania Rudolfa Schustera enormne zadlžené mesto si na päťstomiliónovú dotáciu netrúfa (dvesto má dať staviteľ auparku) a tak naposledy (2. l0. ´08) konšeli rozhodli, že sa postaví aspoň malý podchod pre pešiu komunikáciu pod štvorprúdovou dopravnou cestou. Pôvodne sa uvažovalo aj o variante s obchodnou pasážou. A je vymaľované!
No keď už blamáž, tak má byť poriadna! Na historicky najstaršom Dominikánskom námestí, kde je jediné trhovisko v centre, útvar hlavného architekta povolil postaviť hotel hneď vedľa najstaršej, pôvodne románskej sakrálnej stavby v meste (v najrozsiahlejšom historickom jadre na mape Slovenska!). Hlavný architekt v otvorenom dialógu s občanmi mesta dosť ignorantsky odpovedal na ošemetnú otázku inou otázkou, prečo to nikoho netrápilo, keď sa iná moderná stavba stavala na dvore gréckokatolíckej cirkvi (mimochodom: stavali na vlastnom).
Na to, že danú lokalitu malo mesto blokovať (hoci aj ďalších sto rokov) pre investora tržnice, ktorá tu po stáročia chýba, je aktuálna odpoveď z Bratislavy už len útechou. Na hanbu sveta je v jej centre budova v podobnom stavebnom slohu, ako je aj turisticky najvychytenejšia tržnica v centre Pešti na samom začiatku vychýrenej Váci útca, ale v ich obsahu a dosahu sú také rozdiely ako medzi dlhozrakým a krátkozrakým.
A v tom to celé je. Mestá sveta sa pretekajú v tom, kto postaví krajší architektonický originál na športové či kultúrne zadanie, na Slovensku sa stavajú v centrách miest auparky, ktoré sú iba dizajnérskou aktualizáciou starších panelákových stavieb. Bratislava má širokú rozostavanosť, Košice majú krásnu dlhú Hlavnú ulicu s fatálnym osudom námestia (mesto je vlastne jedna dlhá hlavná ulica od Barce až po Čermeľ), ale obidve mestá stavajú svoje prírastky krátkozrako, nemohúcne dlho len kvaterkujú o tom, v čom inde majú jasno už po stáročia.
Tibor Ferko, dramaturg a publicista