Dnes čelíme deficitu nominálneho dopytu osem percent oproti trendu pred recesiou, nepozorujeme žiadne známky vznikajúcej inflácie, a miera nezamestnanosti v severoatlantickom priestore prevyšuje ktorýkoľvek vierohodný odhad udržateľnej miery aspoň o tri percentuálne body. A napriek tomu platí, že hoci politici, ktorí nedokážu zabezpečiť hospodársky rast a vyššiu zamestnanosť, spravidla prepadnú v najbližších voľbách, lídri v Európe a USA sa dožadujú uzákonenia politík, ktoré by krátkodobo znížili ekonomický výkon a zamestnanosť.
Domnieval som sa, že fundamentálne otázky v makroekonómii sa vyriešili už v roku 1829. Vtedy už ani Jean-Baptiste Say neveril v Sayov zákon frekvencie hospodárskeho cyklu. Vedel, že finančná panika a premrštený dopyt po finančných aktívach môžu vyústiť do nedostatočného dopytu po aktuálne produkovaných komoditách a po pracovnej sile. Vyzbrojení týmto poznatkom môžeme zhrnúť, že k hospodárskemu cyklu by sa malo pristupovať jedným z troch spôsobov.
1. Vôbec sa nechytiť do pasce. Vyhnúť sa všetkému, čo spôsobuje nedostatočný alebo nadbytočný dopyt po finančných aktívach - či už ide o externé zaťaženie v časoch zlatého štandardu, alebo zrútenie dlhodobého bohatstva ako v prípade prasknutia internetovej bubliny či panického úteku do bezpečia v rokoch 2007 až 2008.
2. Ak sa nepodarí problému predísť, potom nech zakročí vláda a utráca za aktuálne produkované tovary a služby, aby udržala zamestnanosť na jej nominálnych úrovniach a vyrovnala tak výdavkové škrty v súkromnom sektore.
3. Ak sa nepodarí problému predísť, potom nech vláda vytvorí a poskytuje finančné aktíva, ktoré súkromný sektor chce držať, aby ho prinútila pokračovať vo výdavkoch za aktuálne produkované tovary a služby.
Existuje obrovské množstvo spôsobov, ktorým by sa vláda mala snažiť každú z týchto politických možností vykonávať. Snaha uskutočňovať jednu z nich môže vylučovať alebo komplikovať snahy realizovať zostávajúce dve. A ak sa v ekonomike uchytia inflačné očakávania, zabrať už nemusí ani jeden z týchto troch liekov. Takáto však naša dnešná situácia nie je.
Keď sledujeme cenové indexy alebo výhľady finančných trhov, žiadna pravdepodobnosť inflácie sa neobjavuje. Keď sledujeme vládne úrokové sadzby, nevidíme v kľúčových ekonomikách žiadnu blížiacu sa dlhovú krízu vlády.
Ak si však vypočujeme prejavy tvorcov politík na oboch brehoch Atlantiku, počujeme toto: "Tak ako rodiny a firmy musia míňať obozretne, musí si aj vláda utiahnuť opasok.“
Práve tu narážame na hranice mojich duševných obzorov neoliberála, technokrata a neoklasického ekonóma hlavného prúdu. Globálna ekonomika sa práve zmieta v epileptickom záchvate chabého dopytu a vysokej nezamestnanosti. Liečebné prostriedky poznáme. Napriek tomu sme odhodlaní pacientovi pôsobiť ďalšie utrpenie.
J. Bradford DeLonge
bývalý námestník ministra financií USA, vyučuje ekonómiu na Kalifornskej univerzite v Berkeley