Demokrat William McChesney Martin bol dvakrát potvrdený vo funkcii šéfa Federálneho rezervného systému Spojených štátov republikánskym prezidentom Dwightom D. Eisenhowerom. Demokrata Paula Volckera raz potvrdila Reaganova administratíva (nie dvakrát: dodnes pretrvávajú chýry, podľa ktorých Reaganov minister financií James Baker zastával názor, že Volcker kladie príliš veľký dôraz na monetárnu stabilitu a príliš malý dôraz na vytvorenie silnej ekonomiky, ktorá by vo voľbách zaistila hlasy republikánom). Bill Clinton dvakrát potvrdil vo funkcii republikána Alana Greenspana. A Barack Obama teraz ohlásil zámer opäť na tento post nominovať Bena Bernankeho, vymenovaného republikánmi.
Ako naznačujú tieto prípady z minulosti, keď americký prezident nepotvrdí vo funkcii šéfa Fedu vymenovaného opozičnou stranou, je to pozoruhodnejšie, ako keď potvrdí niekoho, kto si to želá. Hlavné výnimky predstavuje nepotvrdenie Volckera Reaganom a nepotvrdenie Arthura Burnsa Jimmym Carterom. Kreslo šéfa Fedu je jedinou funkciou v americkej vláde, pri ktorej to tak je: prezrádza to jej jedinečný charakter ako nestraníckej alebo nie veľmi straníckej technokratickej funkcie spojenej s obrovskou mocou a slobodou konania - je to takmer štvrtý pilier vlády, ako to označuje David Wessel vo svojej nedávnej knihe In Fed We Trust.
Dôvod, prečo americkí prezidenti prejavujú takú ochotu potvrdzovať vo funkcii šéfov Fedu nominovaných opozičnou stranou, podľa môjho názoru úzko súvisí s jednou z dvoch vecí, o ktoré sa snaží každý prezident: s dôverou finančných trhov, že Fed povedie neinflačnú politiku. Ak finančné trhy túto dôveru stratia - teda ak dospejú k záveru, že šéf Fedu je príliš vo vleku prezidenta, takže nemôže účinne bojovať proti inflácii, alebo ak dospejú k záveru, že šéf Fedu nemá záujem kontrolovať infláciu - potom budú ekonomické správy takmer určite nepriaznivé.
Odlev kapitálu, prudké zmeny úrokových sadzieb, klesajúce súkromné investície a kolaps hodnoty dolára - to všetko je pravdepodobné, ak finančné trhy stratia dôveru v šéfa Fedu. A ak k týmto veciam dôjde, sú prezidentove vyhliadky na opätovné zvolenie - prípadne viceprezidentove vyhliadky na nahradenie prezidenta vo funkcii - veľmi malé. Ak však prezident potvrdí šéfa Fedu vybratého niekým iným, môže to z hľadiska finančných trhov pôsobiť ako záruka, že Fed nie je priveľmi závislý od prezidenta. A to môže byť pre budúceho šéfa Fedu veľmi cenná devíza - devíza, akou sa nemôže pochváliť žiadny iný kandidát.
Americkí prezidenti však nehľadajú len dôveryhodný záväzok finančným trhom, že šéf Fedu sa bude obávať inflácie a bojovať proti nej. Hľadajú aj inteligenciu, česť a prenikavý zmysel pre verejné záujmy a verejné blaho. Budúcnosť prezidentov - ich schopnosť vyhrávať druhé prezidentské voľby, dosahovať ďalšie politické ciele a zanechávať za sebou úctyhodný odkaz - závisí od sily ekonomiky. Porekadlo, že čo je dobré pre General Motors, je dobré aj pre Ameriku, môže a nemusí byť predovšetkým v dnešných časoch pravdivé, ale určite platí, že čo je ekonomicky dobré pre Ameriku, je politicky dobré pre jej prezidenta.
A práve tu mal prezident Barack Obama podľa môjho názoru šťastnú ruku. Myslím si, že Ben Bernanke je na šéfa Fedu veľmi dobrou voľbou, pretože je nesmierne inteligentný, poctivý, pragmatický a prezieravý vo svojom videní ekonomiky. Už doteraz previedol Fed dvoma búrlivými rokmi, pričom sa dopustil len jednej veľkej chyby - bankrotu Lehman Brothers. Bernankeho hlboké vedomosti o veľkej hospodárskej kríze a finančných krízach všeobecne je presne tým, čo dnes Amerika - a tiež svet - od šéfa Fedu potrebuje. A jeho odhodlanie neurobiť chybu a nepodceniť obťažnosť situácie ani hodnotu udržania vysokej zamestnanosti by z neho podľa môjho názoru urobili jedného z najlepších kandidátov na túto funkciu, aj keby ju doteraz nevykonával.
J. Bradford DeLong je profesorom ekonómie na Kalifornskej univerzite v Berkeley a výskumným členom Národného úradu pre ekonomický výskum
Copyright: Project Syndicate, 2009
www.project-syndicate.org