Slovenská ústavná verchuška aklamatívne zvestovala maďarskému prezidentovi, že 21. augusta nie je žiaduci jeho príchod do Komárna. (Apropo august, Maďarsko sa po zmene režimu ako prvý štát ospravedlnilo.) Každý samostatný štát má právo robiť opatrenia proti politickej diverzii iného štátu aj prípadným zákazom vstupu toho, kto by mohol byť jej importérom. Nerobí to každý štát a keď aj, určite len vtedy, keby sa predpokladali akcie ohrozujúce jeho bezpečnosť. Na to však u nás nebol dôvod. Nebol dôvod ani na intoleranciu. Vo svete sa už stali prípady, keď niektorá hlava štátu nebola síce vítaná, ale jej nebránili v slobodnom vstupe a prejave.
Generál de Gaulle napríklad v roku 1967 rečnil z balkóna montrealskej radnice o separatizme Quebecu, o slobodnej provincii, ktorá má právo na samostatnosť a vláda v Ottave ho neposlala domov. Obidva štáty boli a stále sú členmi NATO, a predsa to medzi nimi iskrilo. Na potrebu tolerancie si musíme zvyknúť. Keby bola naša verchuška čo len deň dopredu predvídala, čo vyvolá jej emóciami motivovaná kvázisebaobrana nášho štátu, mohla, ba aj bez toho mala konať inak.
Už vyše týždňa niet jediného periodika v Maďarsku, ktoré by sa neujalo horúcej témy. Titulky lietajú v oblakoch, komentáre sú briskné, a všetky v zhode, že zo strany Slovákov to bolo zneuctenie ich prezidenta. Iné sme ani nemohli čakať, lebo si vieme predstaviť, čo by bolo u nás, keby nášmu prezidentovi urobili to isté pred bránami Kosova či inde, kde nie sme zajedno s tým, čo sa u nich robí.
Slovensko si objednalo v Maďarsku neplatenú antireklamu v takom rozsahu, ako už dávno nie. Treba uznať, že vo väčšine komentárov sa kriticky reflektoval aj fakt nepozvania slovenskej elity na odhalenie sochy sv. Štefana, vice versa tiež nedostatočnú diplomatickú predprípravu návštevy. To ešte nevedeli napríklad o tom, čo povedal Béla Bugár, že on sám telefonoval Dušanovi Čaplovičovi, ale už nemohol ísť, lebo boli prijaté opatrenia (Lidové noviny 31. 8. 2009). Ale keby aj nie, čo to mení na tom, že revanš za spupné správanie sa komárňanského primátora bol neadekvátny, diplomatické faux pas. Práve diplomacia má preventívne zariaďovať, aby sa podobný incident nestal, mala byť lepším poradcom premiéra a nebyť hlásnou trúbou nacionálneho jedošstva, po ktorom treba hasiť reakcie nielen u susedov, ale aj v EÚ.
Hovorí sa, že každé zlo je na niečo dobré. V týždenníku 168 óra (29. 8. 2009) napísal Péter Koczián esej s názvom Kto sú tí Slováci a čo je nás po nich? Nejde o nacionálnu posadnutosť, aká sa, žiaľ, v Maďarsku, a tiež u nás, pestuje. Naopak. Autor sa pýta, čo vedia Maďari o Slovákoch, odkiaľ sa vzali a znepokojene konštatuje, že Maďarov ostatné národy v regióne nezaujímajú, ani ich dejiny, že vôbec ich nevzrušuje, ako prežili to, že im chýbala štátnosť. "Slovákov vnímame bez ich historického a spoločenského kontextu a keď nášho prezidenta poj...kávajú, sú nám odporní. A len sa čudujeme, odkiaľ do frasa sa vzali a čo za problémy to majú?"
Napokon záver: chýba kontext, v ktorom by sme mohli skúmať slovensko-maďarské, srbsko-maďarské či rumunsko-maďarské vzťahy.
To nie je výzva na hašterenie, ale ponuka na dialóg. Nič lepšie na politickom trhu ani nenájdeme.
Tibor Ferko, dramaturg a publicista