Ekonómovia, ktorí tvrdili, že nedôjde k žiadnemu poklesu alebo že zotavenie bude rýchle, že skutočné problémy ekonomiky sú štrukturálne, že podpora ekonomiky vyvolá infláciu (či vysoké krátkodobé úrokové sadzby) alebo že okamžité fiškálne úsporné opatrenia povedú k expanzii, sa mýlili. A nemýlili sa len trochu. Mýlili sa úplne.
Samozrejme, my historicky zmýšľajúci ekonómovia nie sme prekvapení, že sa mýlili. Udivuje nás však, ako málo sa ich zaoberá aktuálnou hodnotou svojich názorov. Hlavné ponaučenie je prosté: dôverujte tým, ktorí svojou prácou nadväzujú na tradíciu Waltera Bagehota, Hymana Minského a Charlesa Kindlebergera. Je namieste dôverovať ekonómom, ako sú Paul Krugman, Paul Romer, Gary Gorton, Carmen Reinhart, Ken Rogoff, Raghuram Rajan, Larry Summers, Barry Eichengreen či Olivier Blanchard. Tak ako správne porozumeli nedávnej minulosti, s najväčšou pravdepodobnosťou budú mať pravdu aj ohľadne možností budúceho vývoja.
Významné zložky posledných štyroch rokov sme však chápali zle -- teda aspoň ja. Stále ma prekvapujú tri veci. Prvá je neschopnosť centrálnych bánk zaviesť pravidlo typu cielenia nominálneho HDP alebo jeho ekvivalentu. Po druhé, očakával som, že mzdová inflácia v severoatlantickej oblasti klesne ešte viac, než sa stalo, ak nie až na nulu. A napokon, výnosová krivka pre Spojené štáty strmo nestúpla: úrokové miery pri federálnych fondoch sú na nule, čo som predpokladal, ale nominálnu sadzbu vo výške 2,7 percenta pri tridsaťročných poukážkach amerického ministerstva financií som nečakal.
Neschopnosť centrálnych bánk cieľovať rast nominálneho HDP zostáva pre mňa nepochopiteľná a nebudem sa o nej rozpisovať. Čo sa miezd týka, hoci každoročne tretina pracovných síl v USA mení prácu, sociologické faktory a medziľudské väzby podľa všetkého majú na úroveň a tempo zmeny -- na úkor vyvažovania ponuky a dopytu -- ešte väčší vplyv, než som očakával.
Najzaujímavejšie je však asi tretie prekvapenie. V marci v roku 2009 laureát Nobelovej ceny Robert Lucas predpovedal, že do troch rokov sa americké hospodárstvo vráti k normálu. Krátkodobá nominálna úroková miera v ekonomike normálne dosahuje štyri percentá. Keďže sadzba pri desaťročných dlhopisoch USA sa zvyčajne drží o percentuálny bod nad priemerom očakávaných budúcich krátkodobých úrokových sadzieb v budúcej dekáde, ani očakávania piatich rokov hlbokej depresie a takmer nulových krátkodobých úrokových sadzieb by sadzbu pri desaťročných štátnych dlhopisoch nemali stlačiť pod tri percentá.
Napokon od konca roka 2008 do polovice roku 2011 sa sadzba pre Ministerstvo financií USA pohybovala väčšinou medzi 3 a 3,5 percenta. V júli 2011 sa však pri
desaťročnom štátnom dlhopise zrútila na dve percentá a začiatkom júna už nedosahovala ani 1,5 percenta. Z bežných pravidiel vyplývajúcich z praxe by vyplývalo, že trh teraz očakáva 8,75 roka takmer nulových krátkodobých úrokových sadzieb, kým sa ekonomika vráti k normálu. Obdobné kalkulácie s tridsaťročnými poukážkami štátnej pokladnice navyše ukazujú na ešte dlhšie očakávania vleklej depresie.
Závery, ktoré z toho možno vyvodiť, sú neúprosné. Jednou možnosťou je, že tí, ktorí investujú na finančných trhoch, očakávajú, že hospodárska politika bude taká nefunkčná, že globálna ekonomika zostane viac-menej v súčasnom stave prepadu ešte asi desať rokov, alebo aj dlhšie. Jedinou ďalšou možnosťou je, že aj teraz, viac ako tri roky po tom, čo prepukla americká finančná kríza, je schopnosť finančných trhov zmysluplne oceňovať relatívne riziká a výnosy hlboko narušená, takže nie sú schopné plniť svoju úlohu: niesť riziko a riadiť ho tak, aby nalievali úspory do podnikateľských zámerov.
Ani jednu z týchto možností som nepredvídal -- ba ani mi neprišli na myseľ.
Bradford DeLong, profesor ekonómie na Kalifornskej univerzite v Berkeley