Všeobecne povedané, ekonómovia sa už najmenej 115 rokov, teda prinajmenšom od zverejnenia knihy švédskeho ekonóma Knuta Wicksella Geldzins und Güterpreise (Úroky a ceny) v roku 1898, delia do dvoch táborov v otázke, čo je to centrálna banka a akým účelom by mala slúžiť.
Bankári vs. ekonómovia
Jeden tábor -- nazvime ho táborom bankovým -- pokladá centrálnu banku za banku pre bankárov. Jej klientmi sú banky. Je to miesto, kde si môžu banky požičiavať peniaze, keď to naozaj potrebujú. Jej funkciou je podporovať bankový sektor, aby banky mohli pri svojej bežnej činnosti tvoriť zodpovedajúce zisky. A predovšetkým musí centrálna banka zabezpečovať natoľko veľkú peňažnú ponuku, aby samotná nelikvidita -- na rozdiel od insolvencie -- nedohnala banky k bankrotu a likvidácii.
Druhý tábor, ktorý môžeme označiť za makroekonomický, pokladá centrálnu banku za správcu ekonomiky ako celku. Úlohou centrálnej banky je podporovať v praxi Sayov zákon -- princíp, že výkon je v rovnováhe s dopytom, teda že dopyt po vyrobenom tovare nie je ani príliš malý (čo by vyvolalo nezamestnanosť), ani príliš veľký (čo by vyvolalo infláciu), pretože tento zákon teoreticky rozhodne neplatí. Inými slovami, hlavnou zodpovednosťou centrálnej banky nie je udržiavať zdravie firiem tvoriacich bankový sektor, ale dohliadať na dobré fungovanie ekonomiky ako celku.
Dočasná zhoda
V Spojených štátoch v období od 15. septembra 2008, keď investičná banka Lehman Brothers vyhlásila bankrot, do mája 2009, keď vtedajší americký minister financií Tim Geithner oznámil, že veľké americké banky podľa jeho názoru majú alebo môžu rýchlo nazhromaždiť dostatočné kapitálové rezervy, sa záujmy a závery oboch týchto táborov zhodovali. Zníženie nerovnosti medzi agregátnou ponukou a agregátnym dopytom podľa oboch táborov vyžadovalo predovšetkým záchranu bankovej sústavy, pričom záchrana bankovej sústavy vyžadovala posilnenie agregátneho dopytu tak, aby sa priblížila agregátnej ponuke. Ekonomický stimul obsahoval kopu sanácií bánk a sanácie bánk obsahovali hromady ekonomického stimulu.
Potom sa však záujmy a závery oboch táborov ostro rozišli. Dlhodobá a trvalá politika udržiavania nízkych krátkodobých nominálnych úrokových sadzieb centrálnou bankou je potrebná na zabezpečenie toho, aby sa mnohé zložky agregátneho dopytu citlivé na úrokové sadzby neprepadli ešte hlbšie pod potenciálnu agregátnu ponuku. Pre investičné banky, tieňové banky a najmä komerčné banky (s drahými sieťami pobočiek a bankomatov) je však pri takejto politike veľmi ťažké dosahovať vo svojich štvrťročných výkazoch o hospodárení pravidelné a zdravé prevádzkové zisky a zabezpečovať pravidelné a zdravé zisky aj pre klientske portfóliá.
Bankár bankárov
Dlhodobá a trvalá politika centrálnej banky nakupovať čoraz väčšie objemy dlhodobého majetku je nevyhnutná pre podnietenie ostražitého finančného sektora, aby aspoň čiastočne využíval svoje schopnosti niesť riziko na ich pravý účel, totiž snímanie rizikovej záťaže z podnikateľov a podnikov. Takáto politika však oslabuje a mohla by aj úplne eliminovať schopnosť finančníkov vybrať si ľahkú cestu a hľadať zisky v dlhodobej výnosovej krivke.
V záujme vyváženia agregátneho dopytu a potenciálnej agregátnej ponuky by centrálna banka mala začať obyčajným priamočiarym vyhlásením, že päť rokov po vypuknutí krízy je cieľ ročná inflácia vo výške 0 -- 2 percentá jednoznačne spojený s neopodstatnenými rizikami zamestnanosti a žiaduci je cieľ v pásme 2 -- 4 percentá. Kým je však pre príslušníkov makroekonomického tábora takéto vyhlásenie jasné ako facka, všetkým bankárom, ktorí držia nominálne aktíva alebo premýšľajú v nominálnych intenciách, by sa z neho urobilo fyzicky zle.
Z hľadiska amerických verejných záujmov -- i záujmov sveta -- je veľmi dôležité, aby začiatkom budúceho roka, keď súčasnému šéfovi Federálneho rezervného systému Benovi Bernankemu vyprší mandát, vymenoval prezident Barack Obama jeho nástupcom človeka z makroekonomického tábora. Centrálneho bankára bankárov dnes svet nepotrebuje o nič viac ako pred piatimi rokmi.
J. Bradford DeLong