Vláda, ktorá nezdaňuje dosť na to, aby pokryla vlastné výdavky, sa nakoniec dostane do všetkých možných ťažkostí vyvolaných dlhom. Jej nominálne úrokové sadzby vzrastú, pretože držitelia dlhopisov sa budú obávať inflácie. Jej špičkoví podnikatelia sa začnú istiť a zo strachu z vysokých podnikových daní v budúcnosti sa pokúsia vyviezť svoje bohatstvo z firiem, ktoré riadia.
Užitočný dlh
Pre politickú neistotu sa navyše zdvihnú reálne úrokové sadzby, v dôsledku čoho sa stane mnoho inak spoločensky produktívnych investícií neziskovými. A v okamihu, keď zavládne inflácia, zníži sa deľba práce. To, čo kedysi bývalo rozsiahlou pavučinou, ktorú držali pohromade úzke menové väzby, sa rozdrobí do veľmi malých sietí držaných silnými putami osobnej dôvery a spoločenských záväzkov. A malá deľba práce znamená nízku produktivitu.
Toto všetko sa, nakoniec, zákonite stane, ak vláda nezavedie dostatočne vysoké dane, aby pokryla vlastné výdavky. Môže sa to však stať aj vo chvíli, keď úrokové sadzby zostávajú nízke, ceny akcií vysoké a inflácia potláčaná? Ja a ďalší ekonómovia -- vrátane Larryho Summersa, Laury Tysonovej, Paula Krugmana a mnohých ďalších -- sa domnievame, že nie.
Kým sú ceny akcií vysoké, neobávajú sa podnikateľské špičky budúcich daní ani politickej neistoty. Kým sú úrokové sadzby nízke, nič nestláča verejné investície nadol. A kým je inflácia nízka, je vládou vytváraný extra dlh vysoko cenený ako úschovňa hodnoty, pomáha sporiteľom v noci ľahšie zaspať a poskytuje impulz pre ekonomiku, pretože pomáha odbúravať transakcie s požičanými peniazmi a zvyšuje rýchlosť výdavkov.
Ekonómovia nesledujú iba kvantitu, objem dlhu vytvoreného vládou, ale aj ceny. A pretože ľudia menia dlhopisy za komodity, hotové peniaze za akcie, sú cenou vládneho dlhu miera inflácie, nominálna úroková sadzba a vývoj na akciovom trhu. A na všetkých týchto troch cenových ukazovateľoch svieti zelená, čo naznačuje, že trhy by boli radšej, keby vládny dlh rástol rýchlejším tempom, než ukazujú súčasné prognózy.
Neexistujúci prah
Keď Carmen Reinhartová a Ken Rogoff písali svoju vplyvnú štúdiu Rast v čase dlhu, položili si nasledujúce otázky: "Mimoriadne vysoké deficity a obrovské sanácie bánk môžu byť užitočné pri odvracaní poklesu, avšak aký je dlhodobý makroekonomický vplyv vyšších úrovní vládneho dlhu, obzvlášť na pozadí starnúcej populácie a rastúcich nákladov na sociálne poistenie?" Reinhartová s Rogoffom videli "prah verejného dlhu na úrovni 90 percent ročného HDP", za ktorého hranicou "tempo rastu ... v rozvinutých aj rozvíjajúcich sa ekonomikách klesá".
Hlavnou chybou, ktorej sa Reinhartová a Rogoff vo svojej analýze dopustili, a vlastne jedinou podstatnou chybou, bolo použitie výrazu "prah". Táto sémantická voľba, spolu s priloženým grafom, priviedla mnoho ľudí na scestie. Redakčná rada denníka Washington Post napríklad nedávno odsúdila prístup k americkému rozpočtovému deficitu a štátnemu dlhu, ktorý opísala slovami "nelám si hlavu a buď šťastný", a to s odôvodnením, že existuje "deväťdesiatpercentná hranica, ktorú ekonómovia pokladajú za hrozbu trvalo udržateľného hospodárskeho rastu".
Iste, redakčná rada Washington Postu dáva už od počiatku tisícročia najavo, že pre svoje tvrdenia nepotrebuje veľkú empirickú oporu. Formulácia o "raste v čase dlhu" však poplietla aj európskeho komisára Olliho Rehna a mnohých ďalších doviedla k tvrdeniu, že "keď dlh dosiahne 80 -- 90 percent HDP, začína vytesňovať aktivitu". Všeobecne sa predpokladá, že Reinhartová s Rogoffom ukázali, že ak je pomer dlhu k HDP nižší ako 90 percent, je ekonomika v bezpečí, a až keď dlhová záťaž presiahne 90 percent, začne byť rast v ohrození.
Žiadny takýto prah však neexistuje.
Je to artefakt neparametrickej metódy Reinhartovej a Rogoffa: rozdeliť dáta do štyroch košov, pričom 90 percent slúži ako dno horného koša. V skutočnosti je priebeh poklesu tempa rastu s rastúcim pomerom dlhu k HDP postupný a hladký -- hodnota 80 percent vyzerá len nepodstatne lepšie než hodnota 100 percent.
Skutočné problémy
Reinhartová s Rogoffom tvrdia, že súvzťažnosť medzi vysokým dlhom a nízkym rastom znamená, že by sa malo skúmať, či dlh predstavuje riziko. Niekedy áno. Značná časť údajov o tejto súvzťažnosti pochádza z krajín, kde sú úrokové sadzby vyššie a akciový trh nižší a kde vyšší pomer dlhu k HDP skutočne znamená pomalší rast.
Ďalšia časť údajov o tejto súvzťažnosti pochádza z krajín, kde sú miery inflácie vyššie, keď je vyšší vládny dlh. Časť údajov však pochádza aj z krajín, kde už bol rast pomalý, a kde preto za vysoký pomer dlhu k HDP nemôže čitateľ, ale menovateľ, ako po celý čas tvrdí Larry Summers.
Aký veľký priestor teda vo vzťahu medzi dlhom a hospodárskym výkonom zostáva v prípade krajiny s nízkymi úrokovými sadzbami, nízkou infláciou, vysokými cenami akcií a zdravým predchádzajúcim rastom? Nie veľmi veľký, ak vôbec nejaký.
V Spojených štátoch sme aspoň zistili, že akumulácia vládneho dlhu predstavuje len malé riziko až do chvíle, keď úrokové sadzby a miera inflácie začnú stúpať nad normálnu úroveň, alebo keď klesne akciový trh. A že si môžeme zaistiť veľký potenciálny prínos, ak hneď teraz vyriešime skutočné problémy Ameriky -- nízku zamestnanosť a nevyužité kapacity.
Kto je J. Bradford DeLong
Autor je bývalý námestník amerického ministra financií, je profesorom ekonómie na Kalifornskej univerzite v Berkeley a výskumným členom Národného úradu pre ekonomický výskum.