V najbližších dňoch si 1,4 milióna domácností nájde v schránke šek s plynovou vratkou v sume od 10 do 165 eur. Ak ste v posledných týždňoch necestovali koňmo Mongolskom, túto informáciu dobre viete, keďže patrí k symbolom predvolebnej kampane.
Zároveň je jedným zo symbolov energetickej politiky na Slovensku. Teda robiť veci nesystematicky, náhle, efektne, ale neefektívne. Je to problém dlhodobý a tak trocha očakávateľný. Energetické podniky totiž disponujú značným kapitálom a vďaka čiastočnému majetkovému podielu štátu a takmer neobmedzenej moci Úradu pre reguláciu sieťových odvetví sa dá sektor využívať na politické ciele, od environmentálnej politiky cez sociálnu až po priamočiare prilepšovanie voličom pred voľbami.
Kým pri plyne Slovensko trápi skôr medzinárodná situácia, elektrina je skôr domáca záležitosť – a bolestivá, najmä pre firmy. Koncová cena elektriny pre firmy totiž patrí vo všetkých tarifách na tri najvyššie miesta medzi jedenástkou východoeurópskych členských štátov.
Na tento problém dlhodobo upozorňujú podnikatelia aj analytici. V nedávnej minulosti označili koncové ceny elektriny ako vážny problém firmy ako U. S. Steel, Slovalco, či Slovakia Steel Mills. Pri hľadaní vinníka sa ukazuje prstom raz tam, raz inam. Fotovoltika, zahraniční vlastníci, bane...
Pomôže nám pohľad na zloženie koncových cien. Ak si ich rozkľúčujeme položku po položke, môžeme od koncových cien elektriny odčleniť prirážku, čo je prinajmenšom „podozrivé“. Túto „podozrivú“ prirážku nazvime... elektrická daň. Pripomína totiž tradičné (spotrebné) dane. Je uvalená na spotrebu elektriny a využíva sa na platenie niečoho, čo vzniklo rozhodnutím politika, nie trhu.
Pri takejto disekcii koncových cien elektriny nájdeme šesť zložiek, ktoré tvoria takúto elektrickú daň: dotácie na obnoviteľné zdroje, kombinovanú výrobu elektriny a tepla, na pracovné miesta baníkov, platbu za v minulosti nevytvorené rezervy na likvidáciu jadrových zariadení, spotrebnú daň a nakoniec dividendu štátneho monopolu SEPS. Spolu je to 26,45 eura na megawatt hodinu spotrebovanej elektriny. Pre bežnú domácnosť to znamená výdavok zhruba 60 eur ročne.
O tom, či je efektívne zároveň podporovať zelenú energiu a spaľovanie uhlia, sa môžeme baviť v inom článku. Napokon, politici majú od voličov mandát, aby robili aj takéto kroky. No z hľadiska transparentnosti by bolo správne, aby sa takéto rozhodnutia platili zo štátneho rozpočtu. Ukrytím týchto nákladov do ceny elektriny spotrebiteľ (ktorý je zároveň daňovník) nič nezíska, naopak, stratí prehľad, aké skutočné náklady nesú zámery politikov.
Najzhubnejšia je však takáto „elektrická daň“ pre firmy. Koncová cena elektriny je jedným z faktorov konkurencieschopnosti, najmä v energeticky náročnejších priemysloch. Eliminácia elektrickej dane by pomohla slovenským firmám zabojovať v konkurencii okolitých štátov o nové zákazky a vytvoriť tak nové pracovné miesta.