V poslednom čase sa na našej politickej scéne často spomína téma slobody. Či už je to v podobe sociálnych slobôd v diskusii o manželstve, alebo v podobe slobôd politických, ktoré riešili a stále riešia naši susedia na Ukrajine. Veľmi často sa však v tomto šume stráca jedna z najzákladnejších slobôd. A tou je sloboda ekonomická. A práve na tú by sme sa mali zamerať v období, keď rastú nálady na posilňovanie pozície štátu na národnej aj európskej úrovni. Štát, vyššie územné celky a obce ako inštitúcie totiž nemajú vlastné prostriedky, z ktorých by financovali svoje výdavky. Ony len prerozdeľujú prostriedky, ktoré vyberú od svojich obyvateľov prostredníctvom daní a odvodov, alebo ktoré si požičajú v ich mene (a teda obyvatelia ich budú musieť potom splatiť). Aj preto Nadácia F. A. Hayeka počíta už od roku 1999 Deň daňovej slobody, ktorého cieľom je upozorniť na to, akú časť roka pracujú obyvatelia Slovenska na výdavky verejnej správy v danom roku. Chceme tým totiž priblížiť ľuďom skutočnú cenu, ktorú platia za to, že dostávajú od štátu, miest a obcí služby, ktoré sú zdanlivo zadarmo.
Tento rok pripadol Deň daňovej slobody na pondelok 2. júna na zhruba 14.00 hod. To znamená, že do 2. júna sme všetko, čo sme vytvorili, venovali na výdavky verejnej správy, a odteraz pracujeme iba na seba. Deň daňovej slobody teda počítame ako pomer konsolidovaných výdavkov verejnej správy a hrubého domáceho produktu. Čo nám výsledné číslo napovie? Napríklad to, že 41,38% všetkého, čo vyprodukujeme, štát prerozdelí na služby, ktoré nám poskytuje a byrokraciu s tým spojenú. To môže byť pre bežných ľudí často nová informácia, ktorá je v kontraste s predpokladom, že vládne poskytovanie služieb ako zdravotníctvo alebo školstvo je „zadarmo“. Cena týchto služieb je totiž skrytá v daniach a odvodoch, ktoré platíme každý rok.
Dokonca z celkových nákladov práce, ktoré platí zamestnávateľ za zamestnanca s priemernou mzdou 847 eur, štát vezme viac než polovicu na daniach a odvodoch. Z 1145 eur a 14 centov, ktoré zaplatí zamestnávateľ v podobe superhrubej mzdy, ostane zamestnancovi čistý príjem po zaplatení priamych a nepriamych daní a odvodov iba 556,28 eura.
Z tohto jasne vyplýva, že verejné služby nás niečo stoja a mali by sme sa preto pýtať, či je ich kvalita primeraná cene. Tým by sme mohli u ľudí postupne vyvolať aj ďalšie otázky. Prvou je, či má štát vôbec prerozdeľovať peniaze daňových poplatníkov aj na také služby, ktoré si ľudia môžu zabezpečiť. Druhá otázka je, či štát vie poskytnúť tieto služby v takej kvalite, ako ich vie zabezpečiť trh. Tretia, a podľa mňa kľúčová otázka je tá, či by ľudia nemali začať vnímať niektoré služby ako investíciu, za ktorú majú aj zodpovedať. Lebo koniec koncov, ani ten povestný obed nie je zadarmo. Raz si ho však musíme zjesť sami.