Ako človek, ktorý dlhé roky pracuje s chorými a núdznymi ľuďmi, je v línii mojich záujmov úroveň sociálnej politiky u nás.
Možno že sa mýlim, ale niekedy sa mi zdá, že sociálna politika doteraz žiadna nebola, iba sociálne opatrenia.
Často mi to, pri všetkej úcte, pripomína iba prijímanie spravidla dočasných opatrení.
V každom prípade sociálna politika musí mať nejaký zámer, dielčie ciele, v druhom rade nástroje ako napríklad inštitúcie, financie a ľudí.
Keď sa pozrieme do antického Ríma, tak tam bola asi jediná poriadna sociálna politika a systém vydržal približne 400 rokov.
Cisári sa menili, systém zostával.
Na Slovensku sa všetko mení s príchodom nových politikov, niekedy aj počas jednej vlády.
Mnohí ministri, ktorých som osobne poznal, sa aj snažili, ale to toxické prostredie vo vysokej politike im často neumožnilo presadiť svoju víziu.
Boli to skvelí a empatickí ľudia k zdravotne postihnutým občanom, aj k nášmu Inštitútu.
Jednoducho povedané, politika príliš zasahuje do našich životov a strháva na seba priveľa pozornosti.
Určite by to šlo bez toho.
Neustále zmeny veciam neprospievajú. Radšej by som v štátnych systémoch videl kontinuitu, postupnosť a predvídateľnosť.
Poznám to z vlastnej skúsenosti, že ak sa vedúci pracovník ocitne v novom prostredí alebo dokonca odvetví, tak trvá približne rok, kým je v systémoch a vzťahoch úplne doma.
Myslím, že až potom je schopný zavádzať zmeny optimálne bez minimálnych škôd.
Vedúci pracovníci by mali optimálne vyrastať vnútri organizácií a ten systém politických nominantov nie je vždy vyhovujúci.
Dlhú dobu to vnímam tak, že politické strany chcú veci robiť za každú cenu inak ako tí predtým.
Či lepšie alebo dobre, tak to ani nie je relevantné, hlavne inak. Spoločnosť na to stráca veľmi veľa energie.
Som rád, že v našom Inštitúte pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím v Bratislave vďaka spolupráci a snahe o zabezpečenie dodržiavania našich spoločných hodnôt a priorít prispievame k ochrane a podpore ZP a tak im zabezpečujeme pozitívnu víziu na nasledujúce roky.
Je dôležité, aby existovali miesta a aktivity, ktoré nepreferujú krásu, mladosť a bezchybnosť, ale ľudskosť a pomáhajú so zápasom s osudom ľuďom, ktorí veľakrát nie svojim pričinením sa dostali do situácií, kedy nepomôže voľná ruka trhu ani príručky pre podnikateľov, ale jeden z najčistejších citov - láska k blížnemu, nech je aká chce.
Musíme viac pomáhať tým, ktorí pomoc skutočne potrebujú a do práce poslať tých, ktorí ju zneužívajú.