21.10.2011, 00:00

Európe by pomohol spoločný rozpočet

Bývalý riaditeľ Svetovej banky Ian Scott v rozhovore pre Hospodárske noviny.

Ian Scott. Foto: HN/Pavol Funtál
Zdroj: HN/Pavol Funtál

Hlavný dôvod súčasných animozít medzi vládami vidí v tom, že každý sleduje len vlastné záujmy, nie záujmy eurozóny ako takej. Ako však pripomína, nechať skrachovať Grécko by znamenalo privodiť ešte väčšie finančné problémy ostatným. Ian Scott.

Ste bývalým riaditeľom Svetovej banky a často ste sa stretávali s hlavami štátov či ekonómami. Je ťažké nájsť s nimi spoločnú reč?
Vždy je to ťažké. Predstavte si, že na jednej strane máte inštitúciu, povedzme Svetovú banku, ktorá hovorí zo svojej perspektívy, a teda má svoje kritériá, hodnotový rebríček, svoje ciele. Na druhej strane máte štát či štáty, ktoré prezentujú tiež svoje pozície. Nevyhnutne majú tieto strany iné stanoviská. Skôr by som preto hovoril o hľadaní spoločnej pôdy v zmysle spoločných cieľov. Ak prídu obe strany na rokovanie už s pozíciou, že z nej neustúpia, ďaleko sa nedostanete. Musí tu byť teda spoločný základ už založený na záväzku, že nájdete riešenie dobré pre obe strany. Diplomacia je umenie podať veci, ktoré je veľmi ťažké povedať a ktoré by inak mohli byť neakceptovateľné druhou stranou, takým spôsobom, že to nevyvolá napätie.
 
Ak to použijeme na situáciu v súvislosti s eurovalom, aké silné je dnes podľa vás presadzovanie záujmov jednotlivých štátov namiesto hľadania spoločného riešenia?
Jadro problémov je podľa mňa práve vo vyvážení dôležitosti kolektívnych záujmov všetkých sedemnástich krajín eurozóny a individuálnych záujmov každej krajiny. Problém s eurom momentálne vidím v tom, že nie je a nikdy nebol vypracovaný rámec fiškálnej únie, a teda ani kontroly. Aby to však bolo, každá krajina by musela postúpiť, respektíve vzdať sa určitej autonómnosti, časti suverénnych práv v prospech celku. Musela by sa podrobiť kolektívnemu rozhodovaniu, ktoré by určovalo východiskové body pre monetárne a fiškálne riadenie. No systém postúpenia autonómnych práv krajiny je extrémne ťažké rozhodnutie. To je dnes bod konfliktu, kde sa záujmy národných krajín dostávajú do kolízie s kolektívnymi záujmami. A to je to, čo sa práve deje.

Na jednej strane máte kolektívny záujem, aby sa napríklad zachránilo Grécko. No potom zistíte, že aktivita Nemecka a Francúzska zachrániť ho pramení len z toho, že zachraňujú vlastné banky, ktoré nakúpili grécke dlhopisy. Kde vidíte hranicu medzi kolektívnym dobrom a záujmami súkromného sektora, ktoré povýšite na národné?
Obe sú reálne sily. Je naozaj pravda, že môžete prístup Nemecka či Francúzska interpretovať tak, že ich snaha nájsť prostriedky pre záchranu Grécka, Portugalska, Španielska či iných krajín, ktoré majú ťažkosti, je poháňaná hlavne tlakom súkromných domácich bánk. Už také niečo vidíme aj v belgických bankách. Nakúpili veľké množstvo takýchto dlhopisov a tlačia na vládu, aby sa tým zaoberala. Môžeme polemizovať, či je to ochrana národných záujmov. No môžeme povedať, že je to tiež jeden rozmer, ako stabilizovať udržateľnosť situácie. Musíte to brať vcelku.
 
A sme podľa vás pod tlakom bánk?
Som Brit, takže použijem tamojší príklad. Ak sa pozriete na britskú ekonomiku, jej veľká časť je teraz poháňaná finančným sektorom, a nie reálnou ekonomikou. Finančný sektor je tam proporcionálne oveľa väčší ako kdekoľvek inde. Nie som si istý, či je to dobrý nápad. Bol, samozrejme, úspešný, Londýn si vybudoval pozíciu jedného z najdôležitejších centier finančného sektora. Ale sú tam aj interné dôsledky pre domácu ekonomiku, ktoré nevidím ako pozitívum. Jeden z následkov rastu špekulatívnych aktivít, ktoré vo finančnom sektore vzrástli do veľkých rozmerov, je nárast nerovnosti medzi príjmami či bohatstvom v spoločnosti a ekonomike. Obrazne povedané, dnes sa tučná mačka stáva tučnejšou, chudá chudšou a stredne silná je priškrtená. Vidím tu teda vnútorné dôsledky výrazného nárastu finančného sektora.


Ian Scott,, bývalý ředitel Světové banky.
 
Šéf OECD v rozhovore pre náš denník vypočítaval, že v tomto roku mal byť svet už v dobrej rastovej kondícii. Kde sa stala chyba, že sme opäť v recesii?
Možno je pravda, že v tom čase si ľudia veľmi nepripúšťali, že tu hrozí pokles, nevideli riziko, ani to, aké je vážne. Euro bolo v poriadku, kým sa ekonomike darilo. No ako sa začala spomaľovať globálna ekonomika, objavili sa problémy v krajinách ako Írsko, Grécko, Španielsko, Taliansko, pretože mali zle nastavenú fiškálnu politiku. Stali sa tak hrozbou a podkopali stabilitu Európy.

Podľa vás čo je lepšie pre Grécko? Nechať ho zbankrotovať, dávať mu finančné infúzie či ho dotlačiť do toho, aby sa samo postavilo na nohy?
Problém s takýmito úvahami je, že svetová ekonomika je tak závislá a prepojená, že nemôžete krajinu v problémoch nechať len tak zbankrotovať. Dosah na ďalšie krajiny a na ich domáce ekonomiky by bol obrovský. Napriek tomu som už dlhší čas presvedčený, že Grécko nebude schopné splatiť celý svoj dlh, musí tu byť nejaké odpustenie dlhu a riadený bankrot. No rozhodnutie ministrov financií či predstaviteľov vlád navýšiť prostriedky z eurovalu považujem za správne.
 
Bude však euroval fungovať, ak budú mať problémy aj ďalšie krajiny, ktoré sú významnými ručiteľmi eurovalu?
Mal by fungovať. Veď preto sa aj „prerába“. Samozrejme, je veľa možných modelov, ktoré by pripadali do úvahy. Ale už prebratie záväzku krajinami, že chcú, aby to fungovalo, znamená, že chcú nájsť riešenie, ktoré by pre Grécko fungovalo. Ak sa dostane ďalšia krajina do takých problémov ako Grécko v Európe, potom je namieste otázka, či bude dostatok peňazí. Dajú sa tlačiť, no potom prichádza ďalší dôsledok takého konania. Nik nedokáže predpovedať, čo by to malo za následok.
 
Akú budúcnosť predpovedáte euru?
Zapolemizoval by som, hoci si myslím, že skôr je to nereálne. No ak by sa európski lídri rozhodli, že najlepšia cesta pre euro je vytvorenie fiškálnej únie a ak každá z tých sedemnástich krajín eurozóny by presadila cez parlamentnú demokraciu podporu obyvateľstva na postúpenie právomocí jednotnej vláde, ktorá by začala dôrazne presadzovať pravidlá fiškálnej disciplíny a monetárneho riadenia v Európe, potom je možné, že jedného dňa by sa euro stalo veľmi silné a stabilné. A dokonca som už počul aj úvahy o tom, že by sa mohli vytvoriť Spojené národy európske. To by bol obrovský skok a bolo by to podľa mňa nádherné riešenie. Samozrejme, u politikov by to bolo najťažšie presadiť. Krajiny by si pritom identitu ponechali. Každá má bohatú históriu, kultúru, hodnoty, no v zásadných otázkach by boli jednotné. Viem si predstaviť, že ich súčasťou by raz bola aj Británia.

Kto je Ian Scott
Bývalý riaditeľ Svetovej banky začal profesionálnu kariéru v roku 1960 v rámci Rozvojového programu OSN. Štyri dekády pracoval v oblasti bankovníctva a financií, z toho takmer štvrťstoročie pôsobil v Svetovej banke, kde riadil operácie pre Latinskú Ameriku, Karibik, Afriku a Stredný Východ. Zo Svetovej banky odchádzal v roku 1990 do dôchodku ako jej riaditeľ. Dnes prednáša na London Business School, LBS a na Oxfordskej univerzite, kde riadi vzdelávací program na tému globalizácia a globálne vedenie. 

Newsletter

Prihláste sa na odber noviniek zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.