Keď koncom októbra zatkli ruské štátne orgány bývalého šéfa Yukosu Michaila Chodorkovského, netrvalo dlho a zistilo sa, že ruský miliardár financoval nielen liberálne sily, ktoré za neho tvrdo bojovali, ale takmer všetky politické strany vrátane komunistov. Podľa BBC je trochu zvláštne, že najbohatší muž v Rusku cítil potrebu podporovať stranu, ktorej stúpenci sú najmä najchudobnejší ľudia a jej hlavným cieľom je zlikvidovať jeho priemyselné impérium. Ešte zaujímavejšie však môže byť, čo vlastne Chodorkovskij čakal ako protihodnotu za svoje finančné príspevky.
Zrod oligarchie
Vzťah biznisu a politiky, ktoré sú v Rusku prepojené už veky, sa zvlášť upevnil v chaotickom období začiatkom 90. rokov. Finančné impériá, ktoré vznikli viac než pochybnou cestou, potrebovali politickú podporu a ambiciózni politici zasa finančné zaistenie a prístup do médií, ktoré im mohli, naopak, zaistiť len finanční magnáti. Tento proces sa sformalizoval v roku 1995, keď štát prakticky odovzdal lukratívne spoločnosti vybraným magnátom za to, že oni a ich mediálne impériá podporia vládu Borisa Jeľcina. Od tohto momentu sa z pôvodne "veľmi bohatých" Rusov stali oligarchovia a de facto vládcovia celej krajiny pevne sediaci za stolom v Kremli. Za túto službu Jeľcinovi dostali možnosť vybudovať si rozprávkové bohatstvo cez zámerne ponechané diery v zákonoch. Najmocnejší a najmenej obľúbený z nich Boris Berezovskij, podľa zahraničných pozorovateľov sám určujúci kroky prezidenta, sa stal miliardárom len vďaka podivne získaným exkluzívnym právam na obchodovanie s automobilmi značky Lada.
Zdanie klame
Keď priemyselná základňa v postsovietskom Rusku pomaly zanikala, oligarchovia presunuli "svoje" peniaze do sektorov sľubujúcich rýchly zisk a maximálny vplyv na dianie v krajine - médií, reklamy a finančných "služieb".
Nástup oligarchie, niektorými ekonómami dokonca obhajovanej, v skutočnosti viedol k spomaleniu rozvoja ruských médií, obral štát o skutočnú hodnotu privatizovaných aktív, zmrazil zahraničné investície a dopomohol k nevídanému rozmachu inštitucionálnej korupcie. Za Jeľcina však, ako doslova uviedol jeden z podnikateľov veteránov, "aspoň všetci šťali jedným smerom". Od nástupu Vladimira Putina k moci v marci 2000 sa však tento smer stal menej čitateľný. Zvonka sa zdá, že Putin zvolil tvrdý protioligarchický smer. Berezovskij ušiel do Londýna, podobne ako ďalší mediálny magnát Vladimir Gusinskij a Chodorkovskij čaká vo väzbe na súdny proces za krátenie daní a podvody. Veľa bánk, ktoré financovali impériá oligarchov, sa zrútili po kríze v roku 1998, mnohé z novín financovaných oligarchiou boli zlikvidované a televízne stanice prišli o licencie. Podľa všetkého Putin nemá záujem o deľbu moci a na rozdiel od Jeľcina ju ani nepotrebuje.
Večná "vertuška"
To je však iba zdanie. Každý "zlikvidovaný" oligarcha totiž znamená zrod nového, a to dokonca aj z vnútorných kruhov Borisa Jeľcina. Vladimir Potanin, ktorého Oneximbank bola jednou z najúspešnejších začiatkom 90. rokov, dnes podporuje Jednotné Rusko Vladimira Putina a chváli Putinovu politiku prísneho oddeľovania politiky a biznisu. Ďalší, Oleg Deripaska, mimochodom manžel Jeľcinovej vnučky, bol jedným z najúspešnejších pri skupovaní akcií ruských firiem v tomto roku. A dodnes má 28 najbohatších Rusov "vertušku," teda ešte z obdobia ZSSR známu telefónnu linku priamo k prezidentovi.
Prezident však už neodstránil menej viditeľnú styčnú plochu medzi politikou a biznisom, ktorou je kombinácia hrozieb a láskavostí, čo tak vyčerpáva zahraničných investorov v krajine. Najjasnejší príklad je len z posledných dní. Na jednej strane ministerstvo daní oznámilo, že Chodorkovského Yukos dlhuje štátu vyše 5 mld. USD na daniach, zatiaľ čo prokremeľský oligarcha Roman Abramovič má podľa ministerstva všetky daňové záležitosti v poriadku. Život podnikateľom vedia sťažiť aj politici na regionálnej úrovni, ktorí majú možnosť zastaviť dodávky vody či posielať požiarnu inšpekciu do podniku celý mesiac aj každý deň.
Rusi nie sú výnimka
Udržať si priazeň administratívy je otázkou prežitia ruských podnikateľov, a ak to znamená platiť aj komunistom, tak potom sa niet Chodorkovskému prečo diviť. Nie je však pravda, že tento podivný systém funguje, ako si to myslia v zahraničí, len v neprospech biznisu. Je pravda, že komplikuje situáciu zahraničným podnikateľom (trochu dlhšie im trvá, dokiaľ sa zorientujú), no iba pár Rusov sa sťažuje. Rusko, či za cárov, komunistov, oligarchov alebo Putina, vždy fungovalo na základe systému politického patronátu a politické dary (nad stolom alebo pod ním) sú všeobecne považované za výhodnú investíciu s rýchlou návratnosťou.
Navyše, tento systém nie je ruskou doménou. Horúce linky od podnikateľov na kľúčové miesta moci sú bežnou súčasťou života aj v Londýne či vo Washingtone a ambiciózni magnáti sa dostali do problematickej situácie aj v "uhladenejších" krajinách než je Rusko. Len nedávno český časopis Týden zverejnil zoznam 20 najbohatších českých podnikateľov, ktorí sa dostali do sporu so zákonom. Zoznam zahŕňal aj Vladimíra Železného a Viktora Koženého, ktorí patria medzi politicky najambicióznejších magnátov.