Jedného dňa mi zavolala redaktorka z istého mesačníka o zdraví. Pýtala sa ma, ako sa stravujem, ako si chránim zdravie a čo robím pre prevenciu, aby som nedostala chrípku. A ja, veľká hrdinka, som jej začala vykladať, ako pre svoje zdravie nerobím nič, ako už päť rokov neviem, čo je chrípka vďaka tomu, že som začala všetky nápoje piť s ľadom - či už v lete alebo v totálnej zime pri -20 stupňoch Celzia, za čo ma veľa ľudí dodnes považovalo za exota. Tvrdila som jej, že od tohto momentu neviem, čo je nádcha, kašeľ či chrípka. Porozprávala som jej aj o tom, akú úlohu hrajú pre mňa vitamíny iba v šumivej podobe, ako mi pojmy ako zelenina a ovocie nič nehovoria. Veľavravne a "husto" som sa pýšila, aká som dokonalá, aký mám fantastický imunitný systém a nezlomné zdravie...
No a práve na tomto mieste prichádzam k známemu Pročkovmu sloganu: Nikdy nehovor nikdy. Tento týždeň preklínam samú seba a čudujem sa, ako som mohla narozprávať také sprostosti. Začala som kýchať, vravím si, dáme šumáky bude pokoj, ideme ďalej. Keď už moje telo začalo smrkať - čo je v mojom prípade neznesiteľné - a dokonca aj kašľať, pričom musím spávať po sediačky, aby som sa nezadusila, prešla ma akákoľvek chuť vtipkovať.
Nedávno som stretla jednu známu, ktorá čítala o mojom úžasnom zdraví a hneď mi poradila, že o takýchto veciach sa nehovorí. Uznávam, mala pravdu. Šumáky fungujú, pridala som k nim aj čaje, nájde sa aj zeleninka, ale ja naďalej kašlem, pretože to, čo nefunguje, je moja poslušnosť. Neležím, ako by sa patrilo, chodím a fotím... Uff, stačilo, nevládzem. Ďakujem síce Hospodárskym novinám, že som trinásť rokov po absolvovaní štúdia žurnalistiky chytila namiesto fotoaparátu pero a písala, ale verte mi, nebola to zábava. Uvedomila som si pritom aspoň jednu vec - že aj Jožo Pročko máva pravdu.
Desana Dudášová, autorka je fotografka.