Sin City je výnimočný film, experiment s formou, ktorá sa stáva obsahom, experiment so syntézou filmového a komiksového jazyka. Je veľká škoda, že sa predáva ako blockbuster, ako filmový hit, ktorý má do kín privábiť masy a zarobiť obrovské peniaze. Škoda, veľká škoda, lebo ak by bolo Sin City minoritným filmom, ktorý si treba nájsť a vychutnať, veľmi rýchlo by sa stalo filmovým kultom, klasikou, súčasťou zlatého fondu kinematografie, ktorý podobne ako Pulp Fiction vzišiel z podceňovaného sveta periférie popkultúry.
Temné komiksy Franka Millera reinkarnujúce osobitú dualistickú poetiku detektívok americkej drsnej školy a filmov noir, postavené na kontraste čiernej a bielej a na dôraze na detail, inšpirované japonskou mangou, predstavujú v rámci komiksu jeden z jeho umeleckých vrcholov. Okrem čitateľskej a diváckej prístupnosti sú totiž celkom serióznou pôvodnou autorskou umeleckou výpoveďou a takých veľkých témach, akými sú základné ľudské hodnoty -- dobro, zlo, láska, spravodlivosť, pomsta, osudovosť a česť.
Ich sfilmovanie, vzhľadom na predlohu aspoň troška dôstojné, predstavovalo obrovskú výzvu a zároveň prinieslo riziko jej zneuctenia, znehodnotenia. Režisérovi Robertovi Rodriguezovi sa však pri napĺňaní tejto výzvy podaril husársky kus. Dokázal totiž nielen presvedčiť Franka Millera, aby dovolil sfilmovanie svojho komiksu, ale ponúkol mu ja možnosť film spolurežírovať. Musel síce kvôli tomu vystúpiť z režisérskeho zväzu, ale stálo to za to, lebo Miller ponuku prijal. Filmové Sin City je tak jeho dielom rovnako ako dielom Rodriguezovým.
Je krásne, vizuálne krásne, natlačené smutne drsnou, vznešenou atmosférou takmer za únosnú mieru. Sin City je film obrazov a scén, na ktoré sa nezabúda. Iste, mohlo by sa zdať príliš násilné, brutálne až k hraniciam samoúčelnosti, ale násilie a brutalita v ňom majú vzácny zmysel. Očisťujú, prinášajú pocit zadosťučinenia tam, kde dobro a ľudskosť už dávno stratili zmysel. Sin City je mesto, ktoré už celkom stratilo charakter ľudského spoločenstva a stalo sa džungľou, v ktorej prežijú len tí najsilnejší. K slovu sa v ňom dostávajú znova tie vlastnosti, čo sa dávno stratili pod nánosmi falošnej civilizovanosti. Do hry vstupuje česť, hrdinstvo, sebaobetovanie, vznešené, priam rytierske cnosti. Psychopat, mstiaci sa za smrť jedinej ženy, ktorá sa mu kedy dobrovoľne odovzdala, posledný neskorumpovaný policajt odmietajúci nečinne sa prizerať ako senátorov synček przní nevinné dievčatko a zločinec, čo nechce, aby sa miestne prostitútky znovu stali otrokyňami organizovaného zločinu. Vospolok outsideri, a predsa hrdinovia, čo sa nechcú len prizerať, čo sa dokážu vzoprieť pomerom v meste, v ktorom sa už nedá žiť, len prežívať.
Ak by sa Miller a Rodriguez sústredili len na obsahovú stránku, mohli svoj film utopiť v pátose lacných emócií. Obaja sa však v súlade s duchom predlohy sústredili na formu, cez ktorú budú príbehy zo Sin City rozprávať. Celý film nakrútil digitálnymi kamerami pred zeleným pozadím, aby sa mohli pohrávať s vizuálnou stránkou každého záberu, aby každý záber mohli komponovať až k samým hraniciam dokonalosti. A aby sa film nestal sterilným, do hlavných úloh obsadili hviezdy so skutočným darom dramatického herectva. Vznikol tak film, aký vzniká raz za dekádu, film, ktorého je pre masy škoda. Treba len dúfať, že ho masy dokážu aspoň troška oceniť, lebo je len málo filmov, ktoré si to tak veľmi zaslúžia.