Každý Poliak, ktorý sa len trocha cíti byť z lepšej spoločnosti, či už patrí k umeleckej elite alebo si jednoducho myslí, že je intelektuál, údajne aspoň raz v roku navštívi Zakopané v poľských Tatrách. Posedí si v drevenej, útulnej kaviarničke so storočnou tradíciou, podiškuruje s kolegami z brandže a nevynechá ani prechádzku po kamennej dlažbe slávnej ulice Krupówki. Bez toho by vraj žiadny poľsky herec, spisovateľ alebo významný politik nemohol patriť medzi elitu národa. Platí to vraj už od 19. storočia dodnes. Teraz však možno na Krupówke stretnúť tisíce návštevníkov z celého sveta.

Víkendové ráno je plné slnka, keď na hranici s Poľskom opúšťame Vysoké Tatry. Na hranici, ktorá rozdeľuje slovenské a poľské veľhory, vládne obvyklý víkendový ruch. Colníci na oboch stranách sú zvyknutí na nával turistov, čakanie je minimálne. Väčšina Poliakov mieri do popradského Tesca alebo "na skok" na návštevu slovenských Tatier. Slováci miera zase za nákupmi do Nowého Targu. "Nechodíme do Zakopaného, je tam síce krásne, ale draho," priznáva zahanbene hlava rodiny zo Starej Ľubovne, ktorá si cez víkend vyšla iba na poľský trh.
Do Zakopaného sa dá zo Slovenska -- Oravy alebo Spiša, odskočiť kedykoľvek, hoci aj len na niekoľko hodín. Pre väčšinu našincov je však mestečko v podhorí poľských Tatier stále neznáme.
Ubytovatelia
Zakopané so svojou Krupówkou je druhé najznámejšie miesto v Poľsku hneď po Starom trhovisku v historickom centre Varšavy. Návštevníkovi mestečka na úpätí poľských Tatier padnú do oka hneď drevenice s nápadne vysokými a špicatými strechami, ktoré pre túto oblasť navrhol poľsky architekt Wytkievic. Tunajší stavebný štýl vošiel do povedomia ako zakopianska architektúra. Dokonca aj novšie domy sú postavené v tomto štýle.
Do historickej časti Zakopaného sa možno dostať pohodlne aj automobilom. Parkovísk je v jeho okolí habadej, parkovné sa platí iba na niektorých odstavných plochách. Okrem toho sú všade na okolí desiatky, ba stovky taxikárov, čakajúcich pri svojich vyleštených limuzínach na klientov.
Oproti prišelcovi sa z času na čas vyrúti všímavý Poliak. Na krku má zavesenú ceduľu alebo ju jednoducho drží v ruke. Podobní muži, a niekedy aj ženy, s ceduľami Wolne pokoje číhajú na návštevníkov pri všetkých parkoviskách v blízkosti centra. Cena za nocľah alebo ubytovanie býva rôzna. Môže stáť tridsať zlotých na deň, ale aj dvojnásobok tejto sumy, čo je v prepočte na našu menu asi 300 až 500 korún. Všetko záleží od komfortu, ktorý prenajímatelia ponúkajú, a v ktorej lokalite ich dom či vila stojí.
"Zdá sa vám to veľa," pýta sa Stanislav Kochónek, jeden z mnohých pouličných ubytovateľov a okamžite je pripravený sa na cene dojednať. On a celá jeho rodina žijú z prenajímania izieb vo svojej vynovenej drevenici po celý rok, konkurencia je však obrovská. V tomto 30-tisícovom mestečku a jeho okolí je denne na prenájom až 100-tisíc lôžok. To vám však určite žiadny pouličný podnikateľ na nos nezavesí. Stanislav sa radšej pokúša dohodnúť a k ubytovaniu pridáva raňajky. Grátis. Raňajky sú však tiež skoro v každom penzióne alebo dome v cene ubytovania.
Ide o kšeft
Kochonkov kolega, ktorý dosiaľ ticho sedel na kamennom podstavci, sa zrazu vyrútil oproti davu turistov na parkovisku a na plné hrdlo začal revať: "Wolne pokoje! Woľne pokoje!" Taxikári totiž práve priviezli nových návštevníkov. Stovky tunajších taxikárov a prenajímateľov so sebou veľmi úzko spolupracujú. Obom ide o kšeft, jeden bez druhého sa nezaobídu. "On dohodí klientov nám, my zase im, funguje to tak dlho," vysvetľuje Kochónek.
Hotel s názvom Grand možno nájsť skoro vo všetkých svetových metropolách. Nechýba ani v Zakopanom. Stojí kúsok od historického centra, vládne v ňom pokoj a služby a ceny sú skutočne na vysokej úrovni. Sympatická recepčná ovládajúca niekoľko svetových jazykov sa snaží presvedčiť hosťov o prednostiach práve tohto hotela. "Izba alebo apartmán pre náročnejších od sto zlotých až po päťnásobok, plná penzia je, samozrejme, v cene, k tomu ochotný personál," rapoce v jednom kuse... Platbu prijímajú k eurách alebo v zlotých. "Pán nemá zloté? Žiadny problém, hneď vedľa je predsa zmenáreň a platenie kreditnou kartou je u nás tiež samozrejmosťou..."
Krupówki
Starec v goralskom kroji na rohu ulice fidliká na husličkách. Vedľa nôh má položenú čiapku na milodary. Kúsok ďalej stojí muž -- socha, natretý na zeleno. Turista sa môže pri ňom za pár zlotých odfotografovať na pamiatku. Keď mu ešte hodíte do klobúka drobné mince, vďačne sa usmeje. Opodiaľ spokojne sedí statný nemecký vlčiak, vedľa neho ceduľa s nápisom: Zbieram na klobásky, kúsok ďalej skúša svoje každodenné šťastie niekoľko žobrákov odhaľujúcich si bez ostychu dochrámané končatiny, vedľa nich pouliční maliari, ktorí vás na počkanie namaľujú, kúzelníci a nakoniec kočiši s vyčesanými koníkmi zapriahnutými v ľahkých kočiaroch...
Tak toto je svetoznáma "krupówka"! Domáci s neskrývanou pýchou tvrdia, že možno nikde na svete nie je podobná ulica. Na tejto ulici nájde turista všetko, na čo si len pomyslí. Obchody, kaviarne s umeleckými originálmi na stenách, reštaurácie s tradičnými receptami a špičkovou obsluhou, svetoznáme značky butikov, hneď vedľa nich stojany s typickými poľskými kožuchmi a gýčovými darčekmi... Medzi darčekmi prevládajú valašky a Jánošík, o ktorom skoro každý domáci tvrdí, že bol Poliak. Na ulici Krupówki sú tiež situované kiná, divadlo, múzeum a cestovné kancelárie. Napriek tomu, že je sobota, sú otvorené.
"Ponúkame na malom priestore všetko, o čo sa môže turista zaujímať," hovorí Gabriela Sklodowa z cestovnej kancelárie Orbis. V zime možnosť lyžovania priamo v centre mesta, pre náročnejších lyžiarov poslúži Kasprowy Vierch, prehliadka múzea, galérií... Ceny sú prijateľné dokonca aj pre slovenského turistu. Za vstupenky do múzea zaplatíte približne štyri až päť zlotých. Za rovnakú sumu si možno kúpiť v stánku napríklad bagetu, nealkoholický nápoj alebo pivo. Nikto sa nikam nemusí náhliť, všetko je doslova pod nosom.
"V poslednom čase sa však na ,krupówki' prisťahovalo množstvo žobrákov, bezdomovcom, podvodníkom a vreckárov," pripúšťa zástupkyňa Orbisu. Koľko? Nikto netuší. Ich počty nepoznajú ani mestskí konšeli. O týchto veciach sa nepatrí pred turistami rozprávať. Do mestského rozpočtu plynú z cestovného ruchu milióny zlotých, navyše v meste takmer neexistuje nezamestnanosť. Všetci svorne žijú z cestovného ruchu...

Naozajstný život v Zakopanom sa však začína s pribúdajúcim súmrakom. V desiatkach barov sa otvárajú hlučné diskotéky, na ulici znie živá hudba, ožívajú obrovské terasy reštaurácií a z grilov priamo na ulici sa šíri lákavá vôňa pečených klobás a zemiakových placiek. Po "krupówke" sa dlho do noci rinie živá riava ľudských tiel.
Mladý muž, ktorý sa po celodennej túre usalašil na terase reštaurácie so svojou rodinkou a veselo sa pustil do chutného jedla, tvrdí: "Poliaci sú hrdí na svoje Tatry!"
Na tatranskom hraničnom priechode medzitým prechádzajú autá s poľskými a so slovenskými evidenčnými tabuľkami. Poliaci, ktorí boli celý deň vo Vysokých Tatrách, sa vracajú do Zakopaného, aby sa zabavili. "Na Slovensku zdochol pes," uľavujú si smerom na slovenskú stranu. A namrzený Slovák pomedzi zuby šomre. "Šmelinári."

Je vraj veľmi ťažké porovnávať slovenskú a poľskú časť Tatier. Peter Chudý zo Združenia cestovného ruchu Vysoké Tatry vysvetľuje. "Štyri pätiny územia Tatier patria Slovensku, pričom Slovákov je iba päť a pol milióna, a zvyšok veľhôr Poliakom, ktorých je však približne 40 miliónov. Ďalších 15 miliónov ich žije vo svete. Ak kdekoľvek na svete povie Poliak slovo gury (hory), vynoria sa mu v mysli ,jeho' Tatry" Pri vyslovení tohto slovíčka pociťuje Poliak národnú potrebu aspoň raz do roka ich navštíviť.
Podľa odborníkov na cestovný ruch však nemožno slovensko-poľské Tatry a ich centrá porovnávať ani preto, lebo Mesto Vysoké Tatry má päťtisíc obyvateľov a Zakopané 30-tisíc. A ešte vraj z jedného dôvodu: Vysoké Tatry ako mesto sú od roku 1949 súčasťou Slovenského národného parku, Poliaci vyhlásili Tatranský park narodowy neskoršie, pričom Zakopané z neho prezieravo vyňali. Aby sa mohlo meniť a vyvíjať. Skalní však na slovenské veľhory nedajú dopustiť a tvrdia: Tatry za nič nemôžu.

Roduverní Tatranci s láskou hovoria, že v skorú jeseň, keď sa v Nízkych a vo Vysokých Tatrách končí letná sezóna, im veľhory pripomínajú zamilovanú ženu. Sú zasnívané do seba, halia sa do pestrofarebného šatu popretkávaného zlatými nitkami jesenného slnka a túžobne čakajú na milenca. Ten prichádza obyčajne až začiatkom decembra, keď sa v Tatrách otvára nová turistická sezóna.
Papuče a tisíc korún
V reštaurácii penziónu Čertovica v Nízkych Tatrách dojedá lesný robotník obed. Je to jeden z mála návštevníkov penziónu. Objednali sme si v reštaurácii kávu a pivo. Za oboje sme zaplatili 55 korún, obsluha bola pozorná a rýchla. Nečudo, v reštaurácii sme skoro sami. Dva manželské páry, jeden český a druhý slovenský, jediní obyvatelia celého penziónu, ešte ráno odišli na túru do okolitých kopcov a vrátia sa až na večeru. Popoludní zíva reštaurácia opäť prázdnotou. O dve hodiny neskoršie sme sa ubytovali. Dvojlôžková izba s polpenziou na poschodí penziónu stojí 550 korún -- pokiaľ si ju objednáte na celý týždeň, je možná zľava 20 percent. Má to však jeden háčik. Musíte si priniesť vlastné prezuvky. V prípade nutnosti vám ich však ochotný personál zadarmo požičia. Na recepcii však musíte nechať svoj občiansky preukaz alebo tisíc korún zálohu, napriek tomu, že za ubytovanie ste riadne zaplatili. "Také je nariadenie," vysvetľuje personál.
Ošumelá izba s malým okienkom v provizórnom podkroví poskytuje nenáročnému turistovi štandard. V izbe je WC, sprchovací kút a jedno kreslo. O šiestej podáva personál večeru. Polievku a niečo, čo sa podobá na kuracie soté s ryžou. V jedálni sedia len dva spomínané manželské páry. O dve hodiny neskoršie, keď si chceme vyraziť, recepčná hovorí, že zatvára lokál. V reštaurácii sedí v pološere český manželský pár, ktorý ráno odchádza domov. "Chvalabohu, už to máme za sebou," hovorí muž.
Široko-ďaleko nenájdete otvorený žiadny iný. Podobná situácia je aj v ostatných rekreačných zariadeniam smerom na Vysoké Tatry. V susednom motoreste je, našťastie, ešte pätnásť minút otvorené. Jediný návštevník, pripitý domorodec, pri opustenom stole lamentuje: "Tatry obsadili Rusi, ba mnohé rekreačné zariadenia aj kúpili. Je koniec s našimi Tatrami."
Kadibúdky vo veľhorách
"V Tatrách vládne chaos a boj finančných skupín, ktoré si chcú veľhory prispôsobiť svojej podobe a záujmom," tvrdia niektorí miestni. "Rusi to však nie sú, pokiaľ viem, len jedno rekreačné zariadenie má ruské pozadie," odmieta fámy o "ruskej invázii" Jožo Kubányi, vari najznámejší Tatranec, vysokohorský nosič, horolezec a znalec. Karty miešajú domáci podnikatelia. Na Štrbskom Plese nedávno zbúrali predajné stánky, v ktorých trhovci ponúkali rôzne suveníry. Vysoko v horách sa pokúšali vytvoriť niečo podobné, čo Poliaci v podhorí Tatier. Teraz však začali stavať nové. Malé dreveničky. Ich "architekti" sa tvária, že nimi dotvárajú vysokohorský kolorit, starí Tatranci sa chytajú za hlavu a stánky nazývajú kadibúdkami.
"Drevenice nie sú pre naše Tatry typické," pokračuje Jožo. "Pre slovenské Tatry je príznačná skôr alpská kultúra, ktorú v Tatrách zanechali nemeckí osadníci a akú možno vidieť bežne v Alpách." V našich veľhorách sa však za posledných dvesto rokov vystriedali rôzne stavebné štýly, ktoré koloritu neprospeli.
To, čo tu však chýba najviac, je spätosť ľudí s prírodou. Tatry za nič nemôžu. Na starých fotografiách vidno, že ľudia v podhorí vedeli s veľhorami žiť v dobrom. Venovali sa kúpeľníctvu, pastierstvu, vyrábali syr, žili s prírodou v dobrom. To všetko sa však vytratilo.
Jožo sa práve vrátil z talianskych Álp, kde mal možnosť pozorovať život horalov na vlastné oči. "Musíme sa zžiť s horami a naučiť sa im rozumieť, ako rozumejú svojim horám ostatní," odkazuje.
Po sezóne
Na Štrbskom Plese, v Smokovcoch, Tatranskej Lomnici je pusto a v hoteloch ľudoprázdno.
"Je medzisezóna," informuje Peter Chudý z vysokohorského centra cestovného ruchu. Podľa neho však nie je dôvod na slzy. Tatry navštívi ročne až pol druha milióna turistov, v lepších rokoch údajne až dva milióny. "V poslednom čase sa dokonca objavili v Tatrách aj juhokórejskí turisti. Väčšinou však ide len o jednodňových návštevníkov, ktorí večer odchádzajú domov alebo zabaviť sa na poľskú stranu Tatier do Zakopaného.
Cestou zo Štrbského Plesa do Tatranskej Lomnice sme naďabili na skupinku českých turistov.
"Chceli sme si dať kapustnicu, vraj nemajú, tak sme poprosili, aby nám uvarili niečo typické pre Tatry. Napríklad halušky, nie však z prášku, ale zo zemiakov," hovorí Marie Zimová z Českého Brodu. V reštaurácii však nemali halušky ani z prášku, ani zo zemiakov.
Cez víkend je jednoducho dosť veľký problém sa v Tatrách najesť. Peter Chudý však oponuje: "Úroveň služieb u nás z roka na rok stúpa." Potom však priznáva, že stále nie tak, ako je potrebné. Chudý dodáva:
"Platy v službách a cestovnom ruchu sú nízke, nedarí sa nám udržať v zamestnaní dobrého kuchára alebo čašníka, všetci nám utekajú do zahraničia."
Tatranský Fénix
Darina Žembová, vedúca oddelenia regionálnej politiky a cestovného ruchu Mesta Vysoké Tatry, však tvrdí: "Tohtoročná letná sezóna sa nám vydarila. Obsadenosť niektorých vybraných tatranských hotelov bola podľa nej až 70-percentná, čo je lepší priemer návštevnosti ako v ostatných slovenských hoteloch.
Podľa Žembovej by sa však mala o Vysoké Tatry viac zaujímať aj vláda. Situáciu v Tatrách by určite pozitívne ovplyvnilo aj výnimočnejšie postavenie Mesta Vysoké Tatry, ktoré svojou rozlohou (390 štvorcových kilometrov) patrí medzi najväčšie mestá na Slovensku.
Cestou domov sa ešte pokúšame o občerstvenie v rekreačných zariadeniach v tatranských osadách. Márne. Je po sezóne, v zariadeniach sa dezinfikuje, upratuje, ba niektoré sú zatvorené. O necelé dva mesiace, keď sa začne sezóna, však znova ožijú po svojom.