Jacques Chirac nechcel toto referendum. Tušil, že Francúzi nie sú nadšení európskymi víziami svojich politických lídrov a odobrenie euroústavy môže byť veľmi ťažké. Nakoniec však prezident ustúpil tlaku verejnej mienky i politických strán a sľúbil, že o európskej ústave rozhodnú priamo voliči. To bolo ešte vlani na jeseň, keď bola v popredí otázka prípadného členstva Turecka v únii. Chirac už vtedy varoval pred spájaním týchto dvoch tém.
Dnes však Turecko nie je tou najhorúcejšou témou. Francúzi majú iné obavy. Tie pramenia zo skúseností, ktoré získali po prvom roku spolužitia s desiatimi novými členskými krajinami. Nečakali, že to bude také drsné. Noví členovia sa ukázali ako tvrdá konkurencia -- rozhodli sa pre radikálne ekonomické reformy, ľudia tam robia kvalitne doslova za smiešne peniaze, aj dane sú nižšie. Nečudo, že firmy z bývalej pätnástky začali presúvať výrobu tam, kde je to menej nákladné. "Délocalisation," teda odchod firiem do nových členských štátov, sa stal nočnou morou francúzskych zamestnancov. A aby toho nebolo dosť, pravicová vláda Jeana-Pierra Raffarina začala plniť svoje predvolebné sľuby, ku ktorým patrili najmä zmeny v ekonomike, sociálnej starostlivosti i zdravotníctve. Ešte pred tromi rokmi väčšina Francúzov súhlasne pokyvovala hlavou, keď im Chirac pred voľbami tvrdil, že treba pripraviť krajinu na nové výzvy a urobiť hospodárstvo konkurencieschopné. Dnes, keď sa ruší 35-hodinový pracovný týždeň, skracujú sa sociálne dávky, rušia sa dni pracovného pokoja, sú Francúzi nahnevaní a štrajkujú. A kto je na vine? Vláda a rozšírenie Európskej únie! Preto treba zastaviť jej ďalšiu liberalizáciu, zbrzdiť vstup chudobných balkánskych štátov a vytrestať politikov, ktorí za to všetko môžu. Obeťou vnútorného francúzskeho napätia sa tak stala ústavná zmluva, ktorá má ovplyvňovať život v takmer troch desiatkach štátov.
Týždne pred referendom sprevádzali bezprecedentne vyrovnané prieskumy verejnej mienky, posledné týždne už odporcovia euroústavy viedli o niekoľko percent. Ani do poslednej chvíle nie je jasné, či Francúzi ústavu schvália. Ak áno, určite nepôjde o presvedčivé víťazstvo. Aj tak to však bude pre úniu tá najlepšia správa. Ak euroústava v referende neprejde, má problém nielen francúzska vláda. "Zlý príklad" by mohli nasledovať aj ďalšie krajiny, ktoré sa rozhodli pre referendum. Na rade sú Holanďania. Európski lídri v uplynulých týždňoch Francúzom zdôrazňovali, že text euroústavy sa kvôli nim meniť nebude. Na druhej strane je však nepredstaviteľné, že ústava bude platiť v 24 štátoch, ale vo Francúzsku nie. Bez tejto veľkej zakladajúcej krajiny únia nemôže fungovať. Niečo sa bude musieť vymyslieť. Prvou možnosťou je opakovanie referenda, ako to bolo v Írsku, keď tamojší voliči na prvý raz odmietli Zmluvu z Nice. Ak by ani táto možnosť nevyšla, text euroústavy by sa pravdepodobne musel naozaj zmeniť, hoci také niečo dnes s hrôzou každý odmieta.
Negatívny výsledok referenda by v každom prípade aspoň načas zdiskreditoval Francúzsko na európskej scéne. Prezident Chirac by sa riadne zapotil pri vysvetľovaní dôvodov takéhoto debaklu. A o to veľkej časti francúzskych odporcov euroústavy ide -- pre nich je nedeľňajšie hlasovanie najmä plebiscitom o súčasnej vláde.