Ešte pred aprílovými parlamentnými voľbami panoval na maďarských finančných trhoch relatívny pokoj. Vývoj verejných financií bol síce dlhodobo vysoko deficitný a tak spotrebiteľské ceny, ako aj úrokové miery, prejavovali tendenciu k rastu, ale tieto faktory boli zapracované v cenách vládnych dlhopisov už dávno. Maďarsko dostalo v tom čase od Európskej komisie nótu o dodržiavaní rozpočtovej disciplíny a sľúbilo prijať ozdravné opatrenia.
Ešte predtým ako mohla začať nová vláda s ozdravnými opatreniami vybuchla v máji bomba na finančnom trhu, keď sa začal masívny výpredaj aktív na rozvíjajúcich sa trhoch. Akciový index burzy v Budapešti sa prepadol o 22 % a maďarský forint patril k menám, ktorých sa investori najviac zbavovali. Vtedy sa ešte dalo predpokladať, že ide o všeobecný trend na rozvíjajúcich sa trhoch a po nevyhnutnej korekcii sa všetko vráti do starých koľají.

Rozpočtový čardáš
Začiatkom júna sa však so zlými správami doslova roztrhlo vrece. Najprv János Veres, maďarský minister financií, oznámil, že deficit verejných financií pôvodne očakávaný na úrovni 6 - 7 % HDP dosiahne pravdepodobne výšku 10 až 11 % HDP. Minister Veres odhadol výšku dodatočného deficitu asi na 1 000 miliárd forintov, resp. 4,5 % HDP. Štruktúra deficitu by mala byť nasledujúca:
= Pôvodne plánovaný deficit: 4,7 % HDP
+ Efekt dôchodkovej reformy: 1,4 % HDP
+ Náklady na nákup bojových lietadiel Gripen pre maďarskú armádu: 0,3 % HDP
+ Dodatočné náklady na výstavbu diaľnic: 0,6 % HDP
+ Odpísanie dlhov štátnych podnikov: 2,5 % HDP
+ Ostatné (bližšie nešpecifikované) náklady: asi 1,0 % HDP
Maďarsko bolo tradične známe svojím štedrým zaobchádzaním s verejnými financiami (graf 1), ale takýto rozpočtový čardáš neočakávali ani najväčší pesimisti. Európska komisia vyjadrila sklamanie nad vývojom verejných financií a povedala, že "takáto podstatná odchýlka od cesty plánovaného prispôsobovania sa verejných financií spochybňuje dôveryhodnosť plánov na korekciu nadmerného deficitu v roku 2008". Maďarská vláda dostala od Európskej komisie už druhú nótu tohto druhu počas šiestich mesiacov. Podobným spôsobom sa začiatkom júna vyjadril aj Medzinárodný menový fond. Upozornil, že verejný dlh dosiahne koncom roka 2006 výšku až 65 % HDP. Okrem toho sa Maďarsko snažilo skryť dodatočné dlhy vo forme vládnych garancií na záväzky štátnych podnikov a záväzkov partnerstiev súkromného a verejného sektora pri stavbe diaľnic. Všetky záruky štátu však podľa medzinárodných kritérií vchádzajú do verejného dlhu. Pri správnom prepočítaní všetkých záväzkov by výška maďarského dlhu dosiahla až 85 % HDP.

Padajú ratingy, rastú úroky
Krátko po vyjadreniach Európskej komisie a Medzinárodného menového fondu oznámila ratingová agentúra S & P zníženie ratingu Maďarska zo stupňa A- na stupeň BBB+ s negatívnym výhľadom. Išlo o historické prvé zníženie ratingu pre nový členský štát EÚ. Tieto udalosti spustili na maďarských finančných trhoch poplach. Minister Veres aj premiér Gyurcsány sa snažili upokojiť laickú i odbornú verejnosť. Vláda vraj prijme razantné úsporné opatrenia na to, aby sa tento deficit dostal na "rozumnú úroveň" 6,8 % HDP v roku 2009. Tieto vyjadrenia však veľmi nezabrali.
Vzhľadom na maastrichtské kritérium deficitu vo výške 3 % HDP sa so zavedením eura nedá počítať pred rokom 2014. Odklad prijatia eura môže mať závažné následky na rast spotrebiteľských cien, rast úrokov a obsluhu verejného dlhu. Nejde o to, že sa v Maďarsku zvyšuje miera inflácie a rastú úrokové miery. Rast spotrebiteľských cien, podmienený vyššími cenami ropy, sa prejavuje všade vo svete. Aj zvyšovanie úrokových mier je globálnym javom. Problémom je, že rozdiel medzi mierou inflácie a úrokovými mierami sa stále zvyšuje (graf 2). Ak si napríklad pozrieme vývoj úrokovej miery na štátne dlhopisy, vidíme, že investori požadujú podstatne vyššiu reálnu úrokovú mieru ako v minulosti. Oznámenie ministerstva financií o vývoji verejných financií sa okamžite prejavilo v raste nominálnej i reálnej úrokovej miery. Maďarsko má v súčasnosti nesplatené vládne dlhopisy vo výške 6 500 miliárd forintov. Vyše 40 % z tejto sumy vlastnia zahraniční investori. Znižovanie investičného ratingu sa okamžite premieta do rastu rizikovej prémie požadovanej investormi. Najvýraznejšie sa tento rast prejavil pri 5-ročných vládnych dlhopisoch, ktoré slúžia ako benchmark pre investorov do maďarských vládnych cenných papierov. Koncom júna dosiahli úroky z týchto dlhopisov 8,42 % a boli o 1,57 % vyššie ako v máji. Naposledy sa takáto vysoká úroková miera dosiahla pred troma rokmi. Rast úrokovej miery sa prejavuje vo zvyšovaní nákladov na obsluhu dlhu. Napríklad pri júnovej emisii vládnych dlhopisov bude Maďarsko musieť každý rok na úrokoch zaplatiť o 3,2 milióna dolárov viac, ako keby sa zachovala pôvodná výška úrokovej miery.
Znižovanie investičného ratingu sa prejavuje aj na poklese záujmu o maďarskú menu medzi inštitucionálnymi investormi. Analytici nemeckej DZ Bank napríklad uvádzajú, že v roku 2005 na aukciách 5-ročných štátnych dlhopisov prevýšil dopyt ponuku 2,39-krát, čo umožnilo dosahovať relatívne priaznivé emisné podmienky. Pri poslednej aukcii dlhopisov však dopyt prevýšil ponuku už len 1,55-krát a sú náznaky, že bude ďalej klesať. Sú obavy, že zahraniční investori môžu začať predávať maďarské štátne dlhopisy zo svojich portfólií. Niektorí inštitucionálni investori totiž môžu mať v portfóliách len bondy s ratingom A alebo vyšším. Masívny výpredaj zatiaľ nehrozí, ale viacero fondov už reštrukturalizovalo svoje maďarské aktíva tak, aby v nich prevládali dlhopisy s kratšou lehotou splatnosti. O maďarský forint sa však začali zaujímať špekulatívni investori, ktorí sa domnievajú, že súčasná makroekonomická situácia Maďarska neumožňuje udržať kurz forintu na súčasnej úrovni a taktiež musí dôjsť k výraznejšiemu rastu úrokových mier. Maďarská mena na tieto správy zareagovala veľmi negatívne. Kurz forintu oproti euru dosiahol historicky najvyššiu úroveň (graf 3).

Diagnóza: populizmus
Diagnóza maďarskej choroby verejných financií je jednoznačná: populizmus. Socialistická strana tradične lákala svojich voličov na zvyšovanie dôchodkov a platov vo verejnom sektore. Robila tak už predchádzajúca socialistická vláda, ktoré svoje sľuby o štedrom a sociálnom štáte naozaj dodržala.
Podľa údajov maďarského štatistického úradu sa priemerná čistá mesačná mzda v tejto krajine zvýšila zo 77 622 forintov v roku 2002 na 103 134 forintov v roku 2005. Mzdový rast prebiehal najmä vo verejnom sektore, kde v tom istom období priemerná čistá mzda narástla z 84 472 forintov na 114 583 forintov. Na porovnanie, v súkromnom sektore priemerná mzda rástla podstatne pomalšie, z 74 838 na 98 421 forintov. V zdravých ekonomikách je pritom normálne, že súkromný sektor má vyššie priemerné mzdy ako verejný. Verejný sektor môže žiť len z toho, čo súkromný zarobí. Podnikanie a zamestnanie v súkromnom sektore sú spojené s vyššou mierou rizika a nižšou mierou stability zamestnania a príjmu. Prémiou za vyššie riziko je vyšší príjem. Obrátenie tohto pomeru okrem iného spôsobí, že perspektívne kádre opúšťajú súkromný sektor a dávajú prednosť báječnej kombinácii vyšších príjmov a vyššej stabilite zamestnania vo verejnom sektore. Vzniká však otázka, kto potom bude živiť rastúcu masu dobre platených štátnych zamestnancov.
Na svoje si prišli aj dôchodcovia, ktorí tradične tvorili podstatnú časť voličskej základne Socialistickej strany. Treba povedať, že stranícki funkcionári sa snažili svoje predvolebné sľuby o vyšších dôchodkoch splniť. Priemerný mesačný dôchodok sa zvýšil zo 44 446 forintov na 62 978 forintov. Zvýšenie nominálnych dôchodkov o polovicu počas troch rokov, pri relatívne nízkej inflácii, je vo svete ojedinelým krokom a dovoliť by si ho mohla len skutočne prosperujúca spoločnosť. Maďarsko, podobne ako Slovensko, však vôbec neláme rebríčky v produktivite práce. V roku 2005 dosahovala produktivita práce na jedného pracovníka v Maďarsku len 69,1 % priemeru EÚ25 (v SR 62 %). Krajiny s nízkou produktivitou nemajú nárok na vysoké dôchodky. Tento fakt však maďarskí socialisti ignorovali. Napriek tomu, že maďarská populácia rapídne starne, čo len znásobuje budúcu záťaž dôchodkového systému, sa púšťali do nezodpovedného zvyšovania dôchodkov.
Za roky 2002 - 2005 podiel priemerného dôchodku na priemernej mzde narástol z 57,3 na 61,1 percenta. To je neobyčajne štedrý pomer, ktorý je typický pre vyspelé členské krajiny EÚ, ako napríklad Nemecko či Francúzsko. V SR napríklad priemerný dôchodok nahrádza len asi 43 percent priemernej mzdy. Objektívne treba povedať, že na vyššie dôchodky naša krajina jednoducho nemá. Nemá na ne ani Maďarsko, ale hlas populizmu bol silnejší ako hlas rozumu. Široké masy maďarského obyvateľstva si mohli konanie vlády pochvaľovať. Úprimne povedané, prečo by sa priemerný dôchodca mal trápiť s dlhodobou makroekonomickou stabilitou vlastnej krajiny? To by mala byť úloha strážcov verejných financií. Tí však v Maďarsku úplne zlyhali.

Ako ďalej?
Po svojom znovuzvolení v apríli 2006 sľúbili socialisti, že zavedú prísny úsporný program, ktorý im umožní skresať rozpočtový deficit na výšku 3 % HDP v roku 2008. Tento cieľ sa má dosiahnuť jednak zvyšovaním daní a jednak znižovaním verejných výdavkov. Napríklad znížená DPH na niektoré potraviny sa má dostať na úroveň vyššieho pásma. Na strane výdavkov sa má šetriť najmä na prebujnenej štátnej správe. Ferenc Gyurcsány oznámil, že počty úradníkov by sa mali znížiť zhruba o štvrtinu.
"Ide o krok správnym smerom." Takto zneli reakcie väčšiny analytikov. Zároveň sa však ozvali hlasy spochybňujúce reálnosť týchto plánov. Svoje zámery v rozpočtovej oblasti Gyurcsány totiž nekonzultoval s vlastnou stranou (asi vedel prečo), a tak sa na ne zniesla spŕška kritiky. Kritika zľava hovorí, že úsporné opatrenia budú mať ťažké sociálne dosahy. Kritika sprava zas naznačuje, že Gyurcsány prišiel so svojou iniciatívou neskoro. Je zvyšovanie daňovej sadzby tým správnym opatrením na zvýšenie výberu daní? Navyše, navrhované opatrenia sú málo radikálne a nedokážu priniesť verejné financie do poriadku v želanom termíne. Známy maďarský ekonóm a otec trhových reforiem z 80. rokov János Kornai (v súčasnosti pôsobí ako profesor na Harvarde a London School of Economics) upozorňuje, že dôležitá nie je len výška rozpočtových škrtov či percento daňovej sadzby, ale ich udržateľnosť. Maďarsko už prijímalo úsporné opatrenia veľa ráz, ale vždy sa po nejakom čase stali obeťou "sociálnych reformátorov". Kornai preto zdôrazňuje, že o úspechu ozdravného procesu rozhodne odhodlanie premiéra a jeho kolegov tento proces trvalo presadzovať.
Teraz už nejde ani tak o to, či Maďarsko prijme spoločnú európsku menu v roku 2012 alebo 2014, ale o to, či si udrží status dôveryhodnej investičnej destinácie. Maďarsko, rovnako ako Slovensko či Česko, je malou otvorenou ekonomikou a životne závisí od prílevu zahraničných investícií. Znižovanie investičného ratingu sa prejavuje v menšom záujme o umiestnenie priamych zahraničných investícií, ktoré sú rozhodujúce pre tvorbu pracovných miest, zvyšovanie reálnych príjmov, a tým aj zvyšovanie výberu daní. O takéto krajiny, naopak, prejavuje zvýšený záujem špekulatívny kapitál, ktorý ťaží z vysokých nákladov a obsluhy verejného dlhu. Tieto základné ekonomické poučky si Slovensko na vlastnej koži vyskúšalo počas neblahej éry 90. rokov.
Maďarský rozpočtový čardáš by pre nás nemal byť príležitosťou na škodoradostné komentáre o problémoch našich južných susedov, ale dôvodom na sebareflexiu. Slovensko je úrodnou pôdou pre samozvaných Jánošíkov, ktorí chcú bohatým brať a chudobným dávať. Bohatstvo sa však nezvyšuje jeho prerozdeľovaním, ale generovaním. Kto sa chce prikrývať väčšou perinou, ako si môže dovoliť, musí rátať s tým, že za to neskôr zaplatí vyšší účet.