Pôvodným povolaním ste lekár. Tí vždy stoja nablízku zaujímavým ľudským osudom. Inšpirovalo vás na písanie aj lekárske prostredie?
- Nie. Považoval som ho za niečo osobné, k čomu som sa zatiaľ nevyjadril v žiadnej knihe. Raz to azda príde, ale zatiaľ platí "lekárske tajomstvo".
Postavy lekárov však vo vašich hrách i románoch vystupujú často. V bielom plášti ste si dokonca zahrali v niekoľkých filmoch...
- To áno. Doktora som si zahral vo filme Slavomíra Luthera Skús ma objať, v Dušekových Spacích práškoch a vo filme Niekedy by som ťa zabila. V hre Čechovov boxer napríklad vystupujú všetky postavy lekárov z hier A. P. Čechova. Aj on bol totiž pôvodným povolaním doktor. Je to taká pocta kolegovi.
Prečo ste sa vlastne rozhodli zanechať lekársku prax kardiochirurga a prejsť k slobodnému - dosť neistému povolaniu - spisovateľa?
- Kvôli písaniu. Tieto dve povolania sa dali spojiť len po istý stupeň diletantizmu v každom jednom obore a to mi pripadlo jednak nebezpečné pre pacientov a jednak nedobré pre divadlo. Tak som to rozsekol v prospech divadla.
Ľudia v šoubiznise - ale nielen oni - sú dnes pod veľkým tlakom. Svedčí o tom prípad Stana Radiča i dávnejšie zosnulého Jara Filipa, ktorí v pomerne mladom veku umreli na infarkt. Neoľutovali ste svoju voľbu?
- Nie. Stano Radič si miesto v médiách a naisto aj v našej pamäti vybudoval kvalitnou prácou. Vďaka jeho espritu doba bolela menej. Ale rýchlosť dnešného životného tempa na neho musela - ako na každého - zle vplývať. Keď si predstavíte, že píšete po nociach, vo dne robíte pre rádio, televíziu a ešte aj cestujete po Slovensku s vystúpeniami, je to hektická práca a ľahko prispeje k nešťastnému koncu. Na druhej strane si myslím, že pokiaľ človeka práca baví, oplatí sa pre ňu žiť.
Nesúvisí to aj s tým, že sa mnohí ľudia zo šoubiznisu i vysokej politiky dostávajú do určitej pasce, keď sa od nich automaticky očakáva vysoký životný štandard?
- Myslíte ako, že keď som každý týždeň v televízii, že sa čaká, že mám doma bazén a vrtuľník? Stano Radič s tým problém určite nemal a nemám ho ani ja. Neznášam vrtuľníky.
Cítite rovnaký tlak?
- Tlak na moju osobu je menší ako na ľudí, ktorí pre médiá robia pravidelne. Naopak, obrovský tlak je na mňa ako na autora vyvíjaný zo strany divákov. Ale aj obyčajný divák je pod tlakom. Je to tlak z očakávania. Keď sa vám niečo podarí, raz, prípadne päťkrát - a GUnaGU v ostatných rokoch sa teší obrovskej priazni divákov - čaká sa, že nesklamem ako autor a budem stále nový.
Čo spôsobilo toto neuveriteľné zrýchlenie?
- To sú spojené nádoby - štyridsať rokov boli tie hladiny umelo oddelené, a keď padla železná opona, rýchlo sa to vyrovnáva. A v tej rýchlosti nasávame zvonka aj to dobré, aj to zlé. A ako to už obyčajne býva, zlé sa uchytí oveľa ľahšie a všetkým hlúpostiam a shitu, ktorý prišiel zo Západu, sa darí lepšie ako hodnotným myšlienkam a veciam, ktoré sú tam tiež. Asi si to treba odžiť a vydržať to.
Ste zakladajúcim členom jedného z mála alternatívnych divadiel na Slovensku, o ktorom pripravujete knihu. Minulý rok ste napísali, že neviete, ako je možné, že GUnaGU, ktoré prežilo sedem ministrov a tri režimy, ešte stále existuje. Prišli ste už na to?
- Existuje legenda o dreve päťkrát natretom na čierno, z ktorého je vyrobené naše jedenkrát jedenapolmetrové javisko. Ak sa toto drevo stratí, zanikne aj GunaGu... A zatiaľ sa nestratilo. Ale divadlo existuje aj preto, že ho nerobí len jeden človek, ale viac ľudí. Autori sa vystriedali, začali sa robiť kolektívne hry a keď má jeden horšie obdobie, potiahne druhý. Nie sme však žiadny hippies kolektív alebo trhová demokracia, kde si každý povie, čo chce a to sa hrá.
Martin Porubjak v jednom z rozhovorov spomenul, že z našej spoločnosti mizne solidarita. Znamená to, že vo vašom divadelnom mikrosvete stále funguje?
- Dokazujú to hry, ktoré sme urobili. Kolektívna spolupráca funguje, ale stále musí byť nad všetkým jeden človek, ako napríklad režisér Karol Vosátko alebo ja, ktorý všetko ťahá a usmerňuje a po období improvizácie povie - bude to tak a tak! Pretože aj to kolektívne dielo je predovšetkým výsledkom veľkej energie jedného človeka, ktorý ten kolektív vedie.
Kedysi ste o súčasnosti nepísali rád. Naopak, teraz sa vaše romány i hry hemžia aktuálnymi reáliami. Prečo tá náhla zmena?
- Začínal som historickými hrami a fiktívnymi históriami, ale pri písaní jednej hry sa niečo prelomilo a mňa začala fascinovať realita. Preto v nej pokračujem a cítim, že mám oveľa väčšiu slobodu, akú by mi mohla dať akákoľvek fabulácia, kde je dovolené všetko a potom človeka už nič neprekvapí. Cítim potrebu písať o niečom, čo je práve v tejto chvíli živé, je to tu a teraz a vadí nám to, alebo nás to baví, proste sa nás to veľmi dôverne dotýka.... Ale je veľmi ťažké pomenovať niečo, čo žijeme a ešte nemáme na to tie správne slová. A to je slušná výzva, nie?
A čím je špecifická dnešná doba pre spisovateľa? Raz ste spomenuli, že sa čoraz viac stráca potreba masky...
- Každý sa zaujíma o čosi iné a všetci o nikoho. Pre mňa je to dnes najmä o rozpade tradičnej rodiny a o zúfalej nepotrebnosti intelektuálov.
Prečo ich nepotrebujeme?
- Nevedia spievať. Keby svoje myšlienky mohli šíriť vo verejnoprávnej STV, ktorá teda neviem na čo najmä by tu mala byť, možno by im národ posielal aj esemesky a našiel svoju intelektuálnu superstar.
Ale nerobíme si len ideály, že v minulosti to tak nebolo? Nie je to len večný osud intelektuálov?
- Intelektuál musí byť nepríjemný, musí sa pýtať na veci, ktoré chcú ostatní skryť. Vo chvíli, keď sa stáva populárnym, žiaľ, už to asi nie je ten intelektuál ako na začiatku, alebo možno medzitým podrástol ľud a možno sa len mýlim.
Sám píšete pre náročnejšie publikum. Myslíte si, že to je jeden z dôvodov, prečo ste tak "nezľudoveli", ako napríklad Radošinci?
- Sám seba, samozrejme, nemôžem analyzovať, ale my píšeme predovšetkým pre široké mladé publikum. Radošinské naivné divadlo je skôr zamerané na diváka stredného veku, takže popularita v našich prípadoch je ťažko merateľná vec. Posledné roky máme, chvalabohu, predstavenia vypredané. Ale náročky sa snažím nepísať pre tzv. intelektuálne publikum, pretože je to slepá cesta. Písať musíte v prvom rade pre seba a pre divákov. Najkultovejšími predstaveniami divadla GunaGu sú napríklad hry Modelky alebo English is easy, Csaba is dead, čo zhodou okolností nie sú moje hry. Je pravda, že na komplikovanejšie hry, akou je napríklad aj môj Čechovov boxer, chodili ľudia menej. Či divák nerád premýšľa, či má druhú signálnu sústavu len pre pôžitok... neviem.
Ako sa pozeráte na vašu nálepku popkultúrneho a postmoderného spisovateľa?
- O postmoderne toho veľa neviem. Z tohto hľadiska bol aj Shakespeare postmodernista, ktorý prepracovával kalendárne historky.
Raz ste sa vyjadrili, že chcete písať o veciach, o ktorých ľudia nechcú počuť. O ktorých napríklad?
- O problémoch. O vzťahoch, o sexe, o mánii nakupovať, o podvodoch... Problém ale je, že ľudia majú dosť vlastných problémov. Prečo by teda mali prísť do divadla a pozerať sa na hru, ktorá opäť rieši nejaké ďalšie problémy? Prídu len, keď je ten problém konkrétny a ich. Ja nie som žiadny vizionár, ja si vlastne riešim svoj okruh problémov a nestačím sa čudovať, koľko ľudí ich považuje za vlastné.
Napriek tomu ponúkate aj vážne témy. Napríklad román Váňa Krutov (hra Pressburger Blut) je aj o problémoch hercov, kultúre záchodov, vykrádaní autorov...
- Váňa Krutov je síce aj o tom, čo hovoríte, ale je to najmä taký slovenský orwellovský román, veľmi čierna groteska z mečiarovských rokov. Mám jednu vlastnosť, že nezabúdam. Vtedajšia vláda nás takmer izolovala od Európy a nie je zlé byť na pozore pri každej ďalšej vláde. Toto dnešné spotrebné Slovensko tu nemusí byť "nafurt".
A humor?
- Ale vidíte, že s vami vediem reči ako z pohrebného ústavu. A ani v tých mojich hrách nie je až tak veľa srandy.
Ale je tam neuveriteľne bohatá irónia a cynizmus. Je to váš spôsob obrany?
- Cynizmus je karate nesmelých. Wow, to si musím zapísať.
Jedna z českých porotkýň súťaže o Cenu Alfreda Radoka Marie Reslová sa napríklad vyjadrila, že humor síce vo vašich hrách našla, ale veľké posolstvá nie. Máte nejaké?
- O veľké posolstvá mi nejde. Skôr o tie malé. Snažím sa písať o niečom, čo visí vo vzduchu. Nemyslím si, že je doba veľkých posolstiev. Skôr sa mi zdá, že je doba spochybňovania starých významov a hľadania nových tvárí. V tom je zmysel môjho písania. Nikdy som nepísal preto, aby som vzdelával alebo mal obrodenecké pocity.
Podľa teatrologičky Zuzany Uličianskej je humor a irónia v slovenskej dráme dvojsečnou zbraňou. Na jednej strane chráni pred politicky korektnou drámou, na druhej je zdrojom pokračovania našej frustrácie. Súhlasíte s ňou?
- Humor určite nestačí. Na druhej strane veľký význam má aj brilantne napísaná komédia, pri ktorej si ľudia oddýchnu.
Problém ošiaľu z nakupovania ste rozpísali v hre Hypermarket, ktorá bude mať slovenskú premiéru na doskách SND túto sobotu. Je normálne, že poniektorí vymenili promenádu v hypermarketoch za svoje hobby či pobyt v prírode?
- Veľmi veľa vecí na začiatku 21. storočia nie je normálnych. Fenomén nakupovania v krásnych domoch, ktorý tu pred tým nebol, je veľmi zaujímavý a pre mňa je priam povinnosťou o ňom hovoriť - bývam tristo metrov od AuParku. Ale fascinuje ma aj fenomén mobilnej komunikácie - šialene veľa sa telefonuje a e-mailuje, ale akoby sa strácala potreba stretávať sa. Mám priateľa, veľmi vzdelaného intelektuála, sedemdesiatnika, a ten sa normálne chodí do hypermarketu občas poprechádzať. Zrejme ho niečím fascinuje.
Ale čím?
- To by ste sa mali spýtať jeho. Mňa v hypermarketoch inšpirujú tie pohľady ľudí vo vytržení. Proste dostali možnosti. Nemusia nakúpiť, stačí sa len prejsť možnosťami. Musím sa však priznať, že keď celý týždeň hrám, veľmi mi vyhovuje, že si môžem v sobotu spraviť pod jednou strechou veľký nákup. My sme doma štyria, zjeme toho dosť, neverili by ste. Ľudia chcú žiť pohodlne a mať možnosti výberu, na tom nevidím nič zlé. Horšie je, keď nakupujú sedem dní do týždňa alebo im nakupovanie supluje inú potrebu - od výletu do lesa až po sex.
Pre mnohých ste autorom, ktorému sa darí vycítiť prebiehajúci tep doby. Ktorým smerom tento vývoj pôjde ďalej?
- Som presvedčený, že ako sme sa dostali do hypermarketov, určite sa z nich dostaneme aj von. Každý zázrak trvá len tri dni. Jednoducho si to potrebujeme odžiť a odnakupovať. Potom budeme obchody potrebovať pre skutočné potreby. Rovnako, ako sa musíme vynapozerať na reality šou.
Je pre autora alternatívneho divadla ťažké preraziť v kamennom divadle?
- Dnes už určite nie. Možno aj kvôli Demokratom, ktorých sme s Martinom Porubjakom naštudovali v roku 1997 pre SND. V tom čase sme hru skúšali počas štrajku proti vtedajšiemu ministrovi kultúry Ivanovi Hudecovi. Večer sa nehrávalo, tak sme na ňu mali veľmi veľa času a mohli sme sa pohrať aj s malými detailmi. Rozlišovanie na podzemného a nadzemného autora však malo zmysel pred desiatimi rokmi, pretože dnes už ani veľké kamenné divadlá nemajú problém preberať postupy z alternatívy - videoprojekcie, strihy, vulgarizmy... Hrajú texty, ktoré by pred desiatimi rokmi nebolo možné hrať. A spätne, alternatívne divadlá do svojho repertoáru zaradili, napríklad, opery. Čo sme spravili aj my operou Cirostratus. Niečím musíte zaujať a je jedno či tú charizmu má podzemné alebo nadzemné divadlo.
Ale aké špecifiká si potom uchovajú? Zmizne hranica medzi kamenným a alternatívnym divadlom v budúcnosti úplne?
- Chcem tým celým povedať, že tá hranica tu samozrejme stále je, ale už nie je tak dôležitá. Alternatívne divadlá vždy budú laboratóriom nových postupov, ktoré sa môžu dočkať širokého uznania len cez veľké, ak chcete - kamenné - scény. Tie veľké to stále majú ľahšie. Majú automaticky mnohomiliónové dotácie ročne, kým ja skačem od radosti, ak GUnaGU dostane štátnu dotáciu dvesto tisíc. Ale nechcem tu kvíliť o zlom finančnom postavení alternatívnej kultúry. Jej hlavnou výhodou je nezávislosť. V podstate si každý autor môže založiť občianske združenie a vlastné divadlo a tam provokovať, dráždiť, zabávať či ohromovať novou drámou, prípadne aj potichučky skrachovať. V alternatíve sa dá povedať to čarovné - ja to chcem takto a vy mi vylezte na hrb!
Aká je dnes situácia alternatívnych divadiel na Slovensku? Napríklad v porovnaní so situáciou v Českej republike...
- Situáciu v Česku nepoznám, ale na Slovensku záleží len od vás, čo si zoženiete. Dnes je situácia trochu lepšia, ale v alternatívnom umení sa od roku 1989 v podstate nič nezmenilo. Či už v literatúre, výtvarnom umení, divadle a o filme ani nehovoriac. Všetko si musíte vybojovať každý rok odznovu. Grantovej komisii v novembri odovzdáte vypracovanú správu, v ideálnom prípade vám grant príde v júni nasledujúceho roka a do Silvestra ho musíte vyúčtovať. Je to veľmi krátke obdobie. Napríklad v zahraničí poskytujú neštátnym združeniam aj viacročné granty. Povedzte mi, kto dá na grant väčšiu záruku než divadlo s dlhoročnou históriou, ktoré má témy i divákov? Tento rok sa nám, našťastie, podarilo osloviť jednu manažérku, ktorej sa páčia naše hry a je ochotná pre nás pracovať.
Spomínali ste kultovú hru divadla GUnaGU English is easy, Csaba is dead, ktorá je o slovenských mafiánoch. Kde ste sa tak verne inšpirovali týmto prostredím?
- To písal kolektív a viedol ho Karol Vosátko. Ale pravda je, že jeden náš herec sa hrával na dvore ako dieťa s kamarátom, z ktorého časom vyrástol jeden z dnes už nežijúcich bossov podsvetia. Hrali spolu futbal a naháňali sa okolo smetiakov, ale neviem, či je to pre desaťročných inšpirácia. Rovnomenný román bol zasadený do konkrétnych reálií, ale zatiaľ mala hra okolo 200 repríz a nič sa neudialo. A boli sa na ňu pozrieť aj muži z podsvetia a myslím, že sa bavili.
Ste veľmi činorodý umelec. Súvisí táto grafománia s klasickou potrebou spisovateľa vypisovať sa? Nebojíte sa, že menej je niekedy viac?
- Ja sa musím brániť termínu grafománia. Na Slovensku sa vytvoril akýsi falošný vzťah k profesionalite. Keď niečo robíte naplno, ste akýsi podozrivý. A nielen v písaní, v čomkoľvek. Aj v podnikaní. Ale trochu súhlasím, že písanie literatúry je tak trochu diagnóza. Najmä ak sa ňou chcete živiť, ako ja. Je to ako s tým vtipom o Einsteinovi - keď teóriu relativity prednášal tretíkrát na univerzite, až vtedy ju konečne pochopil. Možno sa v svojich knihách stále len chcem dozvedieť, kto je to ten V.K. A čím som osobnejší, tým som univerzálnejší. Teda, chcel by som byť.