Kto je vzbúrený človek? Túto otázku si kladie francúzsky existenciálny filozof Albert Camus (1913 -- 1960), známy aj ako autor románov Mor, Cudzinec a filozofického spisu Mýtus o Sizyfovi. Jeho zbierka úvah a esejí Vzbúrený človek sa teraz vďaka vydavateľstvu Slovenský spisovateľ dostáva aj na pulty našich kníhkupectiev v slovenskom preklade Ladislava Franeka.
Vzbura a revolta. To sú základy, na ktorých je postavené autorovo uvažovanie v rámci tejto publikácie. V piatich tematických okruhoch sa Camus postupne venuje rôznym druhom vzbury -- vzbure metafyzickej, historickej, vzbure v súvislosti s umením a napokon otázkam vraždy (meridionálne myslenie). Spoločným motívom je tu rozvíjanie filozofie absurdity a myslenia odmietajúceho Nietzscheho nihilizmus a ďalšie extrémy. Tie totiž podľa autora vedú len k neželanej rezignácii, v ktorej on nevidí žiadne východisko. Aktu búrenia sa teda prikladá dôležitý význam, veď bez revolty by nebola možná sloboda v žiadnej z oblastí ľudskej existencie. Revolta vystupuje v jeho ponímaní ako základný stavebný kameň na ceste za slobodou, s čím súvisí aj určenie istého právneho systému a hraníc v ľudskom konaní: "Hranice tohto vymedzeného poľa sa zoči-voči božstvu posúvali čoraz ďalej, až sa z celého vesmíru zrodila pevnosť proti bohu, ktorý upadol a stal sa vyhnancom." Logickým analýzam Camus podrobil okrem tzv. bohovraždy aj kráľovraždu, čiže fenomén popravovania panovníkov v minulých storočiach. Ilustruje to najmä na dejinnom slede Francúzska, ktoré vo svojej histórii eviduje množstvo dramatických príbehov. Camus však pri svojom uvažovaní nepostupuje len na osi časovej následnosti, ale vychádza aj z dobovej aktuálnosti. Jeho práca podrobuje kritickej analýze napríklad aj Hegelovu Fenomenológiu ducha, ale pri vyslovovaní úsudkov sa opiera aj o klasikov antickej filozofie.
Píšeme 21. storočie, dobu všeobecného a čoraz viac rozšíreného "úniku" do virtuálnej reality počítačových hier. Fenomén eskapizmu, teda uprednostňovania imaginárnych svetov pred nekompromisnosťou každodennej reality, je však predmetným okruhom už v Camusovej filozofii. On sa ešte nepýta na interaktívnu fikciu videohier ani vedecko-fantastické literárne nápady. Venuje sa románovému žánru a súvislostiam v rámci vtedy aktuálnych štýlotvorných tendencií. Opierajúc sa o niektoré iné pramene (Delacroix) zdôrazňuje, že úlohou umenia -- a spisovateľského úsilia zvlášť -- nemôže byť snaha o napodobnenie reality v pomere jedna k jednej. Takáto reprezentácia nie je možná už len z toho dôvodu, že vedomie ľudí je odlišné, a tým aj spôsob vnímania skutočnosti. O akomsi čistom kopírovaní preto nemožno hovoriť -- dokonca ani v prípade fotografie, ktorá zobrazuje len subjektívne volený výsek reality. Autor preukazuje detailné znalosti európskej a americkej románovej tradície a poukazuje na ich vzájomné odlišnosti a špecifiká. Stále sa však vracia k myšlienke, že kopírovanie reality nie je tvorivá činnosť, ale skôr mechanický proces, a preto literárny realizmus nemôže v porovnaní s ostatnými umeleckými koncepciami obstáť.
Jedno z najdôležitejších diel existenciálnej filozofie v slovenskom preklade iba potvrdzuje svoju výnimočnosť. Nie je príliš terminologicky zaťažené, no rozhodne sa nehodí ani ako príležitostné čítanie na ceste vlakom. Camus si vyžaduje patričnú dávku sústredenia a podľa možnosti aj poznanie kontextov pre celistvé pochopenie jeho línie uvažovania. V každom prípade je Vzbúrený človek knihou, ktorá by nemala chýbať v žiadnej filozoficky zameranej knižnici.